Pri najbližšej prechádzke po okolí, po uliciach a známych chodníčkoch sa skúste zamerať na známe povrchy budov. Tentokrát sa však na pozrite pozornejšie, skúmajte ich farbu, textúru a uvidíte – možno po prvýkrát – škvrny na pohľadovom betóne, fľaky na natretých stenách, na lesklých sklenených fasádach, na glazovaných tehlách, šmuhy na lakovanom dreve, na prvkoch z nehrdzavejúcej ocele a na plastových detailoch. Odkiaľ pochádzajú? Majú ľudský alebo iný pôvod? Aký majú tieto škvrny tvar? Ako by ste ich opísali? Aká je ich farba? Kde sa nachádzajú? Skúste sa priblížiť k škvrnám na povrchu architektúry a pokúste sa ich dotknúť alebo ovoňať: sú mäkké alebo skôr tvrdé na dotyk? Ako voňajú?
Len zriedkavo vnímame škvrny, fľaky alebo ľahkú zmenu odtieňa fasády a väčšinou si ani len nevšimneme, ako povrchy budov postupne menia svoju farbu. Ak sa však pozrieme dostatočne pozorne, zistíme, že tieto škvrny sú v skutočnosti tenkou organickou vrstvou, nazývanou biopatina, ktorá sa prirodzene vytvára na všetkých architektonických povrchoch ako priamy výsledok interakcie povrchového materiálu s prostredím. Táto tenká vrstva mikroorganizmov na architektonických povrchoch – fenomén, ktorý nazývame epidermitektúra –, bola definovaná geomikrobiológmi a architektami na Akadémii výtvarných umení vo Viedni s cieľom adresovať ekologické výzvy spojené s urbánnymi prostrediami, ktoré sú súčasťou jednej krízy a tou je kríza vnímania. Dlhodobé umiestňovanie človeka do centra všetkého diania je tendencia, ktorá vychádza zo západnej filozofie a modernistického hnutia, no dramaticky ovplyvnila spôsob, akým vnímame a obývame svet.
Výskyt rôzne esteticky rušivých zmien na povrchoch vystavených vplyvu prostredia, nazývaný pojmom patina, je známy už od staroveku. Postoj k týmto zmenám sa v priebehu storočí menil a bol ovplyvnený prevládajúcim vkusom a módou v jednotlivých obdobiach. Samotný pojem patina sa prvýkrát objavil v hornotalianskom dialekte ako jav opisujúci zjavnú vizuálnu zmenu alebo sfarbenie malieb, ako postupne starli. Neskôr sa pojem patina používal v súvislosti so starnutím medených objektov. V 16. a 17. storočí bola farebná patina antických mramorových dokumentov skúmaná, opisovaná a aj oslavovaná. V súčasnosti sú takmer všetky architektonické a urbánne povrchy udržiavané poveternostne odolnými nátermi, aby sa zachoval ich požadovaný stav, ale všetky prechádzajú nevyhnutným cyklom zmien. Táto nevyhnutná premena, ktorá postihuje všetky materiály, nie je spôsobená len dynamickými vplyvmi prostredia, ako je vietor alebo dážď, ale je aj výsledkom činnosti mikroorganizmov. Patina, donedávna v urbánnych prostrediach referovaná ako dôsledok reakcie kyslých dažďov s povrchovými materiálmi, je epidermitektúrou redefinovaná na biopatinu – prirodzene sa objavujúcu tenkú vrstvu mikroorganizmov na povrchov budov, ktorých výskyt bol dlhodobo eliminovaný vysokými koncentráciami SO2 vo vzduchu. Akékoľvek prirodzene sa vyskytujúce škvrny na povrchoch sa však zvyčajne považujú za predmet odstraňovania, čo siaha až k starým Grékom a ich obradom čistenia sôch počas slávností. Čo sa stane, keď si položíme otázku, ako má vyzerať vonkajší povrch architektúry a prečo? A ako to môže prehĺbiť naše chápanie toho, čo rastie povrchoch architektúr?
Biopatina, tenká vrstva mikroorganizmov na urbánnych a architektonických povrchoch, je symbióza siníc, mikrorias, húb a lišajníkov, ktoré metamorfujú, menia sa a reagujú na svoje prostredie. Výsledok ich činnosti ovplyvňuje vizuálnu premenu materiálov z hľadiska farby, textúry a štrukturálnej integrity. Táto esej dokumentuje sériu architektonických intervencií, ktoré poukazujú na schopnosť mikroorganizmov formujúcich biopatinu obnovovať a regenerovať prostredie a zároveň skúma ich kultúrne, vizuálne a ekologické prednosti. Okrem toho uznanie mikrobiálneho života je nevyhnutné pre koncipovanie funkčných a trvalých modelov spolužitia v protiklade k antropocentrickým predpokladom, ktoré nás pravdepodobne poháňajú k bezprostrednému ničeniu nášho životného prostredia a k viacvrstvovým krízam, ktorým spoločne čelíme.
Súčasný architektonický diskurz kladie dôraz na povrchy, ktoré sú nové alebo sa aspoň javia ako nové, a nie na tie, ktoré metamorfujú a spolunažívajú s okolitým prostredím. Hodnota povrchu sa v tomto kontexte často posudzuje podľa jeho schopnosti udržať sa bez škvŕn, čo znamená odstránenie akýchkoľvek iných foriem života, ktoré sa objavujú na urbánnych a architektonických povrchoch, alebo inak povedané, na epidermitektúre. Keď začneme vnímať nekonečne čisté povrchy, uvedomíme si, do akej miery sú súčasné architektonické metódy poznačené ignorovaním a vytláčaním iných foriem života z urbánnych oblastí. Ak pokusy oddeliť architektúru od epidermitektúry prispeli k antropocentrickému pohľadu na svet, aké metódy možno použiť, aby sme si všimli túto tenkú vrstvu mikroorganizmov? Čo keby sa prirodzene sa vyskytujúcim škvrnám na architektonických povrchoch venovala kritická pozornosť? Ak sa snaha potlačiť alebo odstrániť stopy rastu mikroorganizmov, tzv. biopatinu, na architektonických povrchoch považuje za súčasť súčasnej krízy vnímania, ako zviditeľniť epidermitektúru?
Výskumno-kreatívna platforma Dusts Institute v spolupráci s pražským architektom Adamom Novotníkom vytvorila špekulatívnu mestskú intervenciu na stenách pražskej stanice Vltavská s názvom Nočná mora pretvorená v sen. V rámci intervencie bola tenká vrstva biopatiny podrobená dôkladnej vedeckej a estetickej analýze s cieľom osláviť tento fenomén a odkloniť sa od zaužívaných princípov, v ktorých mesto a architektúra slúžia predovšetkým ľudským potrebám. Metódy použité v intervencii Nočná mora pretvorená v sen preto vychádzali z vedeckých experimentov; vizuálne výsledky mikroskopickej vedeckej analýzy mikroorganizmov na povrchoch stanice Vltavská boli podrobené umeleckému zobrazeniu. Tieto obrazy boli v priamej súvislosti s biopatinou na mieste inštalácie v rôznych mierkach, aby zahŕňali koexistenciu povrchov vytvorených človekom a iných foriem života ako výsledkov biochemických procesov, ktoré sú zvyčajne skryté pred naším vnímaním. Inštalácia mala podobu sekundárnej hliníkovej konštrukcie založenej na rastri existujúcej architektonickej plochy. Vďaka tomu zásah pôsobil ako koža už existujúcej architektúry a poukazoval na skutočnosť, že biopatina má schopnosť absorbovať toxické látky z okolitého prostredia, ako sú CO2 a NO2, ale napríklad aj exhaláty z blízkej pražskej magistrály. Myšlienka premeny pasívneho povrchu magistrály na aktívny biotop je utopickou provokáciou; rozsiahle betónové plochy bez škvŕn by mohli metamorfovať, keď pripustíme existenciu mikrobiálneho života na urbánnych povrchoch. V tomto zmysle sa iné formy života na architektonických povrchoch „aktom odstránenia“ nezanedbávajú, ale v skutočnosti zosilňujú.
V oblasti vedy biofilmy, ktoré sú výsledkom komplexných procesov interakcie materiálov s prostredím, skúmajú geomikrobiológovia. Tí bádajú, ako bolo prostredie utvárané inými formami života, ktoré existovali už 3,8 miliardy rokov pred nami. Výskum mikrobiologických interakcií ukazuje, že udržiavajú toky látky medzi atmosférou (vzduchom), litosférou (skalami) a hydrosférou (vodou) prostredníctvom biogeochemických procesov. Prvým vedcom, ktorý tieto poznatky aplikoval na štúdium interakcií na epidermitektúre pamiatkových budov, bol Wolfgang E. Krumbein. V 80. rokoch 20. storočia skúmal epidermitektúru na dóme sv. Petra v Kolíne a dóme sv. Štefana vo Viedni, čím formoval novú generáciu vedcov. Reštaurátori skúmajú komplexnosť týchto procesov pri reštaurovaní architektonického dedičstva. Cieľom však bolo potlačiť, nie podporovať biogénny rast na povrchoch budov kultúrneho dedičstva. Neustále úsilie udržiavať povrchy pamiatkových budov bez škvŕn a využívať vedecké poznatky o interakcii materiálov nie v prospech, ale proti akémukoľvek biogénnemu rastu môže v niektorých prípadoch nesprávne interpretovať zámer pôvodného architektonického konceptu.
Napríklad materiálová interakcia medzi prostredím a fasádou vily Tugendhat, ktorá je na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO (navrhnutá Ludwigom Miesom van der Rohe a postavená v roku 1930 v Brne v Českej republike), zabraňuje jednotnému vzhľadu jej vonkajších povrchov, ako ho zvyčajne sprostredkúvajú alebo odovzdávajú historické a súčasné fotografie. Návštevníci môžu byť po príchode k hlavnému vchodu vily prekvapení; fasáda ikonického modernistického domu nie je biela ani jednotná. Namiesto toho je celá vonkajšia fasáda je fľakatá, hlavne počas daždivých dní, pretože je ošetrená povrchovou úpravou, ktorá mení svoj odtieň v závislosti od počasia (vápenná omietka). Vonkajší vápenný plášť vily Tugendhat je pokrytý jemným mramorovým práškom s pieskovými pigmentmi z miestnych zdrojov, čo na vonkajších povrchoch vytvára krémový vzhľad. Farba postupne mení svoj vzhľad v priebehu času podľa interakcie s okolitým prostredím. Mies pri navrhovaní povrchov vily Tugendhat kládol dôraz na znalosť miestnych remesiel a miestnych jemných materiálov. Hoci výskum Miesovho používania materiálov, výstavby a koncepcie vily Tugendhat je rozsiahly, nevieme, ako boli povrchy vily vnímané v roku 1930, ako biogeochemické procesy zmenili skutočné farebné gradienty a ako iné formy života ovplyvnili jej vizualitu. Napriek tomu môžeme na základe Miesovej hlbokej znalosti miestnych materiálov odhadnúť, že si bol vedomý vizuálnej premeny zvolenej vápennej povrchovej úpravy v závislosti od počasia. Môžeme dokonca špekulovať, že materiálovú interakciu vonkajšieho povrchu vily s prostredím architekt očakával, dokonca plánoval, keďže povaha vápennej povrchovej úpravy je vo všeobecnosti vnímaná ako fľakatá, nejednotná a závislá od počasia.
Pretrvávajúca predstava o reštaurovaní a údržbe sa snaží zachovať vzhľad vily Tugendhat akoby zamrznutý v čase a ignoruje interakciu jej vonkajších povrchov s prostredím. Nakoľko sú naliehavé a potrebné snahy o odstránenie esteticky rušivých zmien pôvodného vzhľadu vily Tugendhat a zamýšľanej epidermitektúry? Vzhľadom na význam a zložitosť biogeochemických procesov na fasáde nemá zmysel robiť výskum bez multidisciplinárneho prístupu. Zberom, analýzou, kultiváciou a reprezentáciou biopatín vily Tugendhat spolu s mikrobiológmi a konzervátormi z Akadémie výtvarných umení vo Viedni sa snažíme zaviesť nové spôsoby údržby budov návrhom tzv. bioreštaurovania kultúrneho dedičstva. Oslavovaním, nie potláčaním biopatiny na epidermitektúre navrhujeme koexistovať s inými formami života, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou architektúry a životného prostredia. Na základe predbežného výsledku našej štúdie nie je potrebné udržiavať vonkajšie povrchy vily Tugendhat bez biopatiny, ako to zamýšľa súčasná prax v údržbe, ale skôr preskúmať ich potenciál na ochranu a regeneráciu povrchu vily aj prostredia. Pozorovania vykonané na mieste nás priviedli k zisteniu, že biopatina je často vnímaná ako výsledok technologickej chyby: zvyčajne sa nachádza na miestach, kde interiér preniká do exteriéru, v malých prasklinách, vo vlhkých zákutiach a na miestach, ktoré živia a podporujú jej rast.
Práve tieto poznatky boli dôležité pre organizáciu umeleckých intervencií vo vile Tugendhat, vďaka ktorým bola biopatina rámcovaná ako nová materialita vily, takzvaná fluidná materialita, vznikajúca medzi interiérom a exteriérom priamo na existujúcich materiáloch tejto stavby. Podobne ako Mies radikálne konštruoval koncept priestoru vily nie na fyzických hraniciach, ale definoval interiérovú priestorovosť na základe rozličných materiálov, tak sa aj interpretácia biopatiny snaží vzájomne interagovať s existujúcimi materialitami. Tieto interakcie boli zachytené v experimentálnom dokumentárnom filme zobrazujúcom biopatinu ako prirodzenú materialitu vily Tugendhat, interpretovanú vedecko-umeleckými postupmi, ktoré poukazujú na význam iných foriem života na architektonických povrchoch. Vzhľadom na vysoký stupeň kultúrnej ochrany stavby museli intervencie na jej povrchoch rátať s už existujúcou infraštruktúrou a minimálnym zásahom do jej vzhľadu. Práve preto materiálové experimenty nahradili experimenty s ľudským vnímaním. Bol vytvorený súbor inštrumentov, tzv. Biopatina šošoviek, s cieľom umožniť návštevníkom predstaviť si, ako by vyzerala fasáda vily, ak by bola porastená biopatinou. Proces rastu biopatiny však stále zostáva skrytý našim zmyslom a vnímaniu.
Na lepšie pochopenie procesu tvorby biopatiny si predstavte akýkoľvek architektonický povrch ako príklad. Prvé formy života sú zvyčajne sinice a riasy, ktoré dokážu získať živiny z materiálu povrchu a slnečného svetla. Iné mikroorganizmy, ako sú huby, sa môžu usadiť ako sekundárne formy, keď sa sinice a riasy usadia na povrchu a huby z nich môžu získať organické živiny. Viacdruhový vývoj biopatiny závisí od prvých dvoch krokov procesu tvorby: prírodných predpokladov (organické a anorganické látky v prostredí) a ľudskej intervencie (mechanické alebo chemické odstránenie).
Skutočnosť, že organické a anorganické látky sú rozhodujúcimi činiteľmi a majú nezameniteľný vplyv na podobu architektonických povrchov a tým aj na lepšie životné prostredie (biopatina vie odbúravať CO2 a iné toxíny zo vzduchu, ktorý dýchame), odôvodňuje štúdium a investície do oblasti bioreštaurovania. Ako architektúra nemôže byť oddelená od iných foriem života, aj ľudská existencia závisí od medzidruhových vzťahov: sme závislí od iných foriem života, spoliehame sa na množstvo mikroorganizmov, bunkových reakcií, anorganických a organických artefaktov, ktoré obývajú naše telá. Rôzne sociálno-ekonomické mechanizmy vytvárajú a reprodukujú podmienky, ktoré formujú náš každodenný život. To platí aj pre architektúru. Keďže človekom vybudované prostredia sú produktom ľudských a iných asambláží, stávajú sa terčom biopolitických a kultúrno-sociálno-ekologických praktík, ktoré striktne oddeľujú ľudí od iných foriem života.
Ako možno architektonické metodológie upraviť spôsobom, aby podporovali prepojenie a spoluprácu medzi ľuďmi a inými formami života v kontexte prostredia vybudovaného človekom? Odpoveď ponúkajú transdisciplinárne metódy, ktoré kladú dôraz na holistický prístup k vytváraniu „kritického vedomia“, inšpirované vzdelávacím prístupom brazílskeho teoretika Paula Freireho, a to s cieľom posilniť pochopenie a skúsenosti so svetom, ktoré podporujú nové úrovne kritického vedomia a nové formy kolektívneho bytia. Aplikovaním na epidermitektúru toto zmýšľanie podporuje akt „decentralizácie“ človeka a skúmanie „ne-ľudskej“ perspektívy mikroorganizmov obývajúcich urbánne a architektonické povrchy. V praxi to znamená vytvorenie nástrojov, ktoré umožňujú aktivovanie a zapojenie verejnosti do procesu výskumu, zberu dát aj jeho aplikácie. Práve preto Dusts Institute vyvinul interaktívny nástroj Biopatina Kit na podporu hlbšieho pochopenia mikroorganizmov v životnom prostredí. Jeho cieľom je odpútať používateľov od antropocentrického pohľadu na svet a poskytnúť im osobný zážitok s inými formami života na epidermitektúre. Kľúčovým prvkom inštrumentu je dočasné tetovanie, ktoré bolo navrhnuté tak, aby bolo farebné, hravé, stimulujúce a vizuálne zaujímavé. Jeho aplikáciou na ľudskú pokožku vie na základe farebného gradientu symbolizovať rôzne formy ignorovaného života pozostávajúceho z rôznych mikrobiálnych druhov vyskytujúcich sa na urbánnych a architektonických povrchoch. Štruktúrovaný papier, ktorý hmatateľne svojou textúrou a farbou napodobňuje čerstvo omietutú fasádu, je narušený prasklinou, ktorá naruší integritu vonkajšej povrchovej dokonalosti a umožní ignorovaním mikroorganizmom pod povrchom vynoriť sa a vyrásť z trhliny. Po otvorení súpravy cez trhlinu sme konfrontovaní s novým živým svetom, ktorý sa neustále mení a transformuje. Cieľom súpravy je riešiť všeobecne podporovaný odpor k iným formám života, ktorý vedie k ich ignorovaniu a odstraňovaniu biopatiny na epidermitektúre. Cez organizovanie vzdelávacích workshopov pre verejnosť Biopatina Kit pomáha s uznaním, že náš svet je radikálne mikrobiálny a našou úlohou je sa naučiť v ňom nachádzať krásu.
Biopatina Kit a participatívny spôsob výskumu boli aplikované pri štúdii biopatiny na budove Akadémie výtvarných umení vo Viedni, kultúrnej pamiatke navrhnutej Theophilom Hansenom a dokončenej v roku 1876 ako súčasť významnej prestavby viedenského centra po zbúraní hradieb a budovaní Ring Strasse. V roku 2022 bola ukončená rozsiahla rekonštrukcia, zahrňujúca čistenie a obnovu fasádnych povrchov. V rámci výstavy Bordering Plants vo výstavných priestoroch Akadémie bola počas leta 2023 urobená participatívna štúdia a umelecko-vedecká analýza novoobjavených škvŕn na fasádach tejto budovy. Získané vzorky biopatiny boli počas troch mesiacov kultivované v laboratórnych podmienkach a slúžili ako základ site-specific inštalácie Growing Garden na výstave Bordering Plants. Zberom, analýzou a kultiváciou mikroorganizmov nájdených na fasádach budovy Akadémie sa Growing Garden snaží poukázať na kľúčovú úlohu, ktorú tieto mikroorganizmy zohrávajú v urbánnych ekosystémoch, a na ich často prehliadané vizuálne vlastnosti. Na prezentáciu tejto živej a metamorfujúcej inštalácie boli pozdĺž hranice medzi interiérom a exteriérom výstavnej miestnosti strategicky umiestnené veľké Petriho misky obsahujúce kultivované vzorky biopatiny z fasád Akadémie. Toto špecifické miesto medzi dvoma vrstvami historických okien, zriedkavo používané ako výstavné, sa ukázalo ako ideálna lokalita pre Growing Garden a mikroorganizmy, ktorým sa v nej darí. Zdôrazňuje hranicu medzi interiérom a exteriérom ako rámec, ktorý nás informuje o hodnotení mikroorganizmov a metodík čistenia, ktoré majú tendenciu ignorovať ich existenciu. Tým zdôrazňuje aj oddelenie človeka od prírody a posilňuje prevládajúce predstavy o čistote a údržbe, ktoré eliminujú esteticky rušivé elementy pochádzajúce z iných foriem života na urbánnych a architektonických povrchoch.
Na základe empirických príkladov uvedených v tejto eseji vidieť, že urbánne a architektonické povrchy sa skúmajú aj novou optikou s použitím nových metód; obracanie sa k iným formám života na architektonických povrchoch je spôsobom, ktorý zdôrazňuje, že tieto formy sú životne dôležité pre životné prostredie, a teda aj pre ľudské zdravie. Epidermitektúra sa svojou metódou a výstupmi snaží podporiť a zapojiť existujúce spôsoby koexistencie medzi inými formami života, architektúrou a životným prostredím, pričom využíva celý rad performatívnych, umeleckých a kolaboratívnych výskumných techník s cieľom spochybniť spôsoby, ako dnes uvažujeme o povrchoch. Je to fenomén oživenej environmentálnej estetiky, kolektívna prax, ktorá sa odohráva v rámci už existujúcich interakcií. Preto sa výzvou pre epidermitektúru stáva nielen to, ako reprezentovať meniace sa životné prostredie, ale aj to, ako ho kolektívne praktizovať ako estetiku s cieľom predstaviť si architektúru, v ktorej ľudia a iné formy spolunažívajú.
Raz, keď si všimnete farby, tvary, vône a hmatový zážitok, skúste nájsť biopatinu na budove, kde bývate. Hľadajte okolo okien, dverí alebo odtokov. Synergie mikroorganizmov tvoriacich biopatinu nepotrebujú špeciálnu starostlivosť, umelé zavlažovanie, hnojivá ani našu pozornosť. Zaslúžia si iba naše prijatie. Pri ďalšom bežnom upratovaní preskočte miesta, kde kvitne biopatina, a povedzte svojej rodine aj priateľom o nových poznatkoch o prostredí, ktoré ste práve získali. Pozorným zameraním sa na povrch môžeme nájsť spôsob, ako podporiť rast biopatiny na „organickej pokožke“ architektúry, a tým sa posunúť o krok ďalej k „architektúre spolunažívania“.
Adam Hudec je absolvent Akadémie výtvarných umení vo Viedni a Fakulty architektúry VUT v Brne, doktorand na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Interdisciplinárny výskum zameriava na materiálové procesy v prostredí, pričom jeho medziodborové metodológie pôsobiace na pomedzí umenia, vedy a architektúry sa stali nástrojom na skúmanie neočakávaných a skrytých anomálií životného prostredia. Jeho projekty boli prezentované na rôznych medzinárodných výstavách vrátane Bi-City Biennale v Šen-čene (2019), Design Biennale BIO 26 v Ľubľane (2019) a Bienále architektúry v Benátkach (2022). S projektom epidermitektúra absolvoval stáž v brnianskej vile Tugendhat.