text: Ing. Dušan Kočlík, ArtD.
Svetelné intervencie sa stali bežnou súčasťou mestského verejného priestoru – najmä vďaka rozvoju nových technológií a záujmu o participatívne formy umenia [1]. Ich platformou sa stali mestské umelecké festivaly, medzi ktoré patrí na Slovensku aj podujatie Biela noc.
Festival Nuit Blanche, vznikol v Paríži v roku 2002 a priniesol revolúciu v tom, ako sa umenie prezentuje širokej verejnosti – nie v galériách, ale priamo v uliciach, na fasádach, mostoch, námestiach a v zaujímavých architektonických objektoch [2]. Jeho cieľom je „aktivovať nočné mesto“ a ukázať, že poskytuje priestor pre umenie, experiment a komunitný zážitok.
Slovenská verzia podujatia – Biela noc v Košiciach a Bratislave – sa od roku 2010 (Košice) a 2015 (Bratislava) etablovala ako jedno z najvýraznejších kultúrnych podujatí rezonujúcich medzi odbornou a laickou verejnosťou, ktoré každoročne predstavuje množstvo svetelných umeleckých diel domácich aj zahraničných autorov. Kurátorka Zuzana Pacáková, uvádza, že cieľom festivalu je „umožniť ľuďom prežiť známe miesta inak a objaviť ich nový potenciál cez svetlo a umenie“ [3]. V bratislavskom kontexte svetelné intervencie nadobúdajú site-specific charakter, často reagujú na mestské dominanty, spoločenské témy a pracujú s technologickými inováciami [4].
Ulice miest počas trojdňového festivalu v minulosti privítali až 180 tisíc návštevníkov (Bratislava 2023), pre porovnanie približne takú návštevnosť má Slovenská národná galéria ročne a rovnako býva súčasťou festivalu. Košická verzia podujatia dosahuje približne tretinovú návštevnosť a nový podobný festival Light Art Festival Trenčín, ktorý sa konal prvý krát v roku 2025 mal zatiaľ viac lokálnu návštevnosť. Podľa týchto údajov môžeme povedať, že je Biela noc najvýznamnejším podujatím svojho druhu u nás na Slovensku.
Festival Biela noc vo viacerých dielach a prístupoch reaguje na tradíciu hnutia Light and Space, najmä v spôsobe, akým využíva svetlo ako hlavný vyjadrovací prostriedok a vytvára zmyslovo pôsobiace prostredia. Podobne ako umelci Light and Space, aj viacerí autori inštalácií na Bielej noci pracujú site-specific, pričom ich diela vychádzajú z charakteru konkrétneho miesta. Nejde však o priame pokračovanie tohto smeru, ale skôr o súčasné aktualizácie niektorých jeho princípov, ktoré prechádzajú do hybridných foriem súčasného umenia.
Hnutie Light and Space, ktoré vzniklo v 60. rokoch 20. storočia v oblasti južnej Kalifornie, predstavuje jednu z najvýraznejších umeleckých tendencií druhej polovice 20. storočia. Na rozdiel od tradičných výtvarných smerov, ktoré kládli dôraz na materiálny objekt alebo symbolickú výpoveď. Autori tohto hnutia sa sústredili na zmyslovú skúsenosť diváka – na to, ako vníma svetlo, priestor a prchavé kvality prostredia [5].
Na formovanie Light and Space mali vplyv nielen minimalistické a konceptuálne tendencie, ale aj fenomenológia vnímania. Telo sa tu nechápe ako pasívny pozorovateľ, ale ako aktívny nástroj vnímania, ktoré je vždy situované v priestore a čase [6]. V tomto zmysle sa dielo stáva prostredím, nie objektom – jeho podstatou nie je „čo je“, ale „ako pôsobí“.
Umelci ako James Turrell, Robert Irwin, Doug Wheeler, Helen Pashgian či Larry Bell vytvárali diela, ktoré skúmali optické a svetelné javy, často v úzkej väzbe na architektúru a špecifický výstavný priestor [7]. Tieto diela boli mnohokrát site-specific, teda neoddeliteľne späté s konkrétnym miestom, jeho geometriou, svetelnými podmienkami a atmosférou.
Z filozofického hľadiska možno Light and Space rámcovať aj pomocou teórie atmosfér Gernota Böhmeho, ktorý opisuje umelecké dielo ako generátor priestorovej atmosféry – nie je to objekt, ale pocit v priestore, ktorý formuje vnímanie diváka. Podľa Böhmeho má každé prostredie – či už ide o výstavný priestor, interiér, svetelnú inštaláciu alebo mestský priestor – vlastnú atmosféru, ktorá pôsobí na diváka celostne a pred-reflexívne. Táto atmosféra sa nepozoruje, ale cíti – je to výsledok toho, ako sa priestor a veci v ňom vyžarujú a ako sa v tomto vyžarovaní ocitá divák ako telesná bytosť. Dôležitým pojmom v jeho teórii je tzv. inscenovanie atmosféry (Inszenierung von Atmosphären). Böhme tým myslí vedomé formovanie vnímateľného prostredia prostredníctvom svetla, materiálov, farieb, zvukov a priestorových kompozícií. V tomto zmysle nie je atmosféra len vedľajší efekt, ale zámerný výrazový prostriedok, ktorým môže umelec, architekt či dizajnér formovať emocionálnu odozvu diváka [8].
V oblasti umenia je táto teória obzvlášť podnetná, pretože umožňuje hovoriť o dielach, ktoré nefungujú ako reprezentácie, ale ako zážitkové situácie – teda presne tak, ako je to v prípade svetelných inštalácií alebo efemérnych zásahov vo verejnom priestore. V tomto kontexte možno chápať atmosféru ako neviditeľnú, ale účinnú kvalitu, ktorá sa neviaže na konkrétny objekt, ale na účinky, ktoré priestor vyvoláva na telo a zmysly diváka [9].
Böhmeho estetika atmosfér je preto mimoriadne užitočná pri analýze súčasného umenia, ktoré pracuje s priestorom ako médiom a vytvára zmyslovo komplexné prostredia – nie na to, aby bolo len videné, ale aby bolo precítené.
Diela Olafura Eliassona, jedného z najvýznačnejších súčasných vizuálnych umelcov, možno čítať ako praktickú aplikáciu teórie atmosfér Gernota Böhmeho. Eliasson je autorom rozsiahlych inštalácií, ktoré vznikajú v priamom kontakte s divákom a prostredím. Vo svojej tvorbe cielene vytvára zmyslovo pohlcujúce situácie, v ktorých sa umelecké „dielo“ neobmedzuje na objekt, ale stáva sa emergentnou kvalitou priestoru – atmosférou.
Jeho svetoznáma inštalácia The Weather Project (2003, Tate Modern) demonštruje tento princíp mimoriadne presne: využitie svetla, hmly, odrazov a teploty transformovalo priestor galérie na telesne vnímanú skúsenosť, ktorá sa neriadila optickým vnímaním objektu, ale vytvárala celkovú afektívnu klímu – teda „priestorovo rozptýlený pocit“, ako atmosféru. Eliasson ako aktívny autor 21. storočia nadväzuje na Böhmeho predstavu o „inscenovaní atmosféry“ (Inszenierung von Atmosphären) ako novom type estetickej praxe. Umenie tu nepôsobí cez reprezentáciu, ale cez priame pôsobenie na telo, zmysly a vnímanie človeka, čo ho stavia do centra diskusií o súčasnom umení, architektúre a environmentálnom vedomí [10].
Diela realizované na pôde Fakulty architektúry a dizajnu STU v Bratislave predstavujú výrazný príspevok k formovaniu vizuálnej identity festivalu Biela noc, najmä vďaka schopnosti prepájať experimentálny výskum a akademické zázemie s aktuálnym jazykom mestského dizajnu. V kontexte podujatia, ktoré sa profiluje ako platforma pre interdisciplinárne umelecké formy, vystupujú tieto inštalácie ako pozoruhodné príklady presahu medzi dizajnérskym myslením, architektonickým uvažovaním a umeleckou intervenciou vo verejnom priestore.
Štyri autorské inštalácie — Liiine, Stage, Transplantatio a Liberté — priniesli do verejného priestoru originálne formy vizuálnej intervencie s dôrazom na svetelný dizajn. Využitím svetla ako nosného vyjadrovacieho prostriedku obohatili tieto diela nočné mestské prostredie o nové vrstvy významu, estetiky a zmyslového prežívania. Každý projekt zároveň reflektoval špecifický prístup k priestoru, materiálu a interaktivite s divákom, čím posilnil dialóg medzi architektúrou, dizajnom a súčasným umením.
Liiine
Inštalácia Liiine (2022, autorov: P. Ebringerová, B. Kubinský, M. Čejteiová) predstavovala experimentálny prístup k tvorbe efemérnej architektonickej štruktúry, ktorá vznikala na priesečníku svetla a hmly. Pomocou presne smerovaných laserových lúčov a generovanej pary sa autorom podarilo vytvoriť vizuálne silnú, no materiálovo takmer neexistujúcu formu — priestorový objekt. Tento objekt bol prezentovaný divákom ako konštrukt, ktorý síce opticky pôsobil stabilne a presne, no v skutočnosti bol prchavý, nestály a závislý od okolitého prostredia. Svetelný dizajn tu neplnil len funkciu osvetlenia, ale stal sa samotným médiom, prostredníctvom ktorého bola forma prezentovaná. Laserové lúče vytvárali v priestore trojrozmerný objekt, ktorý sa pred zrakmi návštevníkov menil, Práve tento model tvorby priamo pred návštevníkmi posilňoval zážitkový rozmer diela a umožňovala divákovi vstúpiť do jeho vnútra. Konceptuálne dielo reflektovalo hranice medzi fyzickým a virtuálnym, medzi architektúrou a svetelnou kresbou. Dielo Liiine bolo medzi statickým objektom a dočasnou udalosťou v priestore. Z pohľadu dizajnérskeho jazyka inštalácia nenútila priestor podriadiť svojej forme, ale naopak – adaptovať sa naň a nechať sa ním ovplyvňovať. V tomto zmysle predstavovalo Liiine subtílny, no výpovedný príspevok do diskusie o (ne)hmotnosti architektúry a možnostiach, ktoré svetelný dizajn otvára pri formovaní priestoru bez nutnosti fyzickej materiálnej intervencie.
Stage
Inštalácia Stage (2023, autorov: P. Ebringerová, S. Skyva, S. Gregor) redefinovala vybraný segment mestského prostredia ako dočasne aktivovanú scénu – miesto určené pre pozorovanie aj účinkovanie. Jej koncept vychádzal z premisy, že každý verejný priestor v sebe nesie performatívny potenciál, ktorý možno aktivovať vhodným kompozičným zásahom a svetelným dramaturgickým rámcom. Stage sa neprofiloval ako tradičná socha či objekt, ale ako situačná platforma, ktorá sa stala dejiskom náhodných stretnutí, pohybov a interakcií. Kľúčovú úlohu tu zohrával svetelný dizajn — nielen ako prostriedok vizuálneho zvýraznenia, ale ako nositeľ významu. Osvetlenie určovalo hranice pomyselných dvoch javísk, ktoré boli umiestnené oproti sebe v priestore. Dielo modelovalo atmosféru a rytmizovalo priestor v závislosti od hlasového prejavu návštevníkov, ktorý dokázal medzi sebou komunikovať na základe vzájomných odposluchov medzi dvoma svetelnými javiskami. Pri komunikácii Intenzita svetla svetelných javísk reagovala, čím dochádzalo k zneisteniu pozície „diváka“ a „aktéra“ — každý, kto vstúpil do priestoru, sa zároveň stával jeho súčasťou. Architektonicky bolo dielo postavené na princípe minimalizmu, ktorý poskytoval neutrálny rámec pre rôznorodé interpretácie. Stage tak poukazovalo na fluiditu verejného priestoru a jeho schopnosť transformácie bez nutnosti fyzickej prestavby – len prostredníctvom svetla, kompozície a sociálnej prítomnosti. Z pohľadu dizajnérskej reflexie môžeme Stage vnímať ako intervenciu, ktorá prekračuje hranice objektového dizajnu smerom k priestorovému kurátorstvu. Svojou otvorenosťou a zámerným minimalizmom necháva priestor pre spontánnosť, čím kladie otázku, do akej miery môže byť dizajn len „nastolením podmienok“ pre vznik zážitku, a nie jeho priamym tvorcom.
Transplantatio
Intermediálna inštalácia Transplantatio (2024, autorov: P. Mazalán, P. Ebringerová) predstavovala experimentálny umelecký zásah, ktorý posúva hranice nielen v oblasti intermediality, ale aj v chápaní ľudského prežívania a komunikácie. Autori vytvorili silné dielo, ktoré v sebe spája umeleckú výpoveď, technológiu a hlbokú humanitu. Jedným z najemotívnejších momentov projektu bolo predstavenie neverbálneho autistického chlapca, ktorý – vďaka využitiu umelej inteligencie – po prvý raz „prehovoril“ pred návštevníkmi. Autori nahrávali chlapcove slabiky a prostredníctvom technológií a umelej inteligencie dokázali nasimulovať presný tón hlasu malého autistu. Tento okamih nebol len technickým úspechom, ale predovšetkým silným symbolom: hlas, ktorý doteraz zostával nevypočutý, sa stal súčasťou spoločného priestoru. Publikum sa tak stalo svedkom niečoho výnimočného – ozveny vnútra, ktorá sa pretavila do zrozumiteľného slova. Transplantatio skúma tému presunu, premeny a nového zrodenia – či už ide o transplantáciu orgánu, myšlienky, alebo hlasu. V tomto kontexte je aj zapojenie umelej inteligencie viac než len technologickým nástrojom – stáva sa médiom medzi svetmi, ktoré si doteraz nerozumeli. Dielo je nielen vizuálne a ideovo podmanivé, ale predovšetkým ľudské. Otvára diskusiu o inklúzii, porozumení a potenciáli súčasných technológií meniť životy. Transplantatio zanecháva hlboký dojem – je to projekt, ktorý cítiš ešte dlho po jeho skončení.
Liberté
Inštalácia Liberté (2024, autorov: P. Ebringerová, P. Mazalán, O. Kováč, K. Floreková) tematizovala slobodu tvorby ako spontánny, zmyslový a technologicky sprostredkovaný akt. Vychádzala z princípu vizualizácie zvuku prostredníctvom vibrácií: laserové lúče boli premietané na strop a ich trajektórie formovali membrány rozvibrované zvukovými vlnami. Výsledkom bola abstraktná kresba svetla – dynamická, nepredvídateľná a neustále sa meniaca – ktorá vznikala v reálnom čase ako reakcia na hudobný podnet. Svetelný dizajn v tomto diele nebol len nástrojom vizualizácie, ale priamym médiom výrazu. Laserové línie sa správali ako autonómne ťahy – podobné kresbe rukou – no ich pôvod bol mimo ľudského zásahu. Ich tvarovanie určovala zvuková vlna a fyzikálna odpoveď materiálu, čím Liberné vytváralo nový spôsob tvorby: nie cez kontrolu, ale cez uvoľnenie. Dielo tak stelesňovalo myšlienku slobody v umení ako priestoru medzi poriadkom a náhodou, medzi vedomým a samo plynúcim. V kontexte verejného priestoru ponúkalo zážitok, kde divák mohol „sledovať zvuk“ a zažiť kresbu, ktorá nevzniká rukou, ale vibráciou – ako intermediálny dialóg medzi hudbou, priestorom a svetlom. Z pohľadu dizajnu a technológie predstavovalo Liberté elegantnú syntézu akustiky, fyziky a vizuálneho výrazu, pričom ukazovalo, ako môže byť súčasná tvorba postavená na princípe otvorenosti – nie ako nástroj kontroly, ale ako médium oslobodenia tvorivej energie.
Inštalácie realizované na pôde Fakulte architektúry a dizajnu STU v Bratislave predstavili za posledné roky rôznorodé prístupy k tvorbe vo verejnom priestore, pričom ich spojil dôraz na svetelný dizajn, technologickú inováciu a citlivú prácu s témami priestoru, komunikácie a zmyslového vnímania. Súbor diel tak spoločne demonštroval schopnosť súčasného dizajnu nielen reagovať na aktuálne spoločenské a technologické výzvy, ale zároveň ponúkať ich kritickú, no poetickú reflexiu. V kontexte verejného priestoru tieto inštalácie nebudovali len nové vizuálne scenérie, ale nové zmysluplné vzťahy – medzi prostredím a telom, medzi jazykom a prežívaním, medzi umením a technológiou. Vďaka tomu sa Biela noc stala nielen festivalom svetla, ale aj platformou pre premýšľanie o možnostiach dizajnu v rozšírenej spoločenskej realite.
- ŠEFČÍK, Milan. Svetlo v súčasnom vizuálnom umení. Profil súčasného výtvarného umenia, 2017, č. 3, s. 22–28.
- MAIRIE DE PARIS. Nuit Blanche: L’art contemporain dans la ville. Paris: Ville de Paris, 2003.
- PACÁKOVÁ, Zuzana. Rozhovor pre Denník N. Denník N [online], 30. 9. 2021. Dostupné z: https://dennikn.sk
- BIELA NOC BRATISLAVA. Katalóg inštalácií 2023. Bratislava: Občianske združenie Biela noc, 2023.
- GOVAN, Michael – BELL, Tiffany. Dan Flavin: The Complete Lights 1961–1996. New York: Dia Art Foundation / Yale University Press, 2004.
- MERLEAU-PONTY, Maurice. Phenomenology of Perception. London: Routledge, 1962.
- WESCHLER, Lawrence. Seeing is Forgetting the Name of the Thing One Sees: Over Thirty Years of Conversations with Robert Irwin. Berkeley: University of California Press, 2009.
- BÖHME, Gernot. Atmosphäre: Essays zur neuen Ästhetik. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag, 1995.
- BÖHME, Gernot. The Aesthetics of Atmospheres. Prekl. Jean-Paul Thibaud. London: Routledge, 2017. ISBN 978-1-138-91078-1.
- ELIASSON, Olafur. Experience. London: Phaidon Press, 2018. ISBN 978-0714877587.