Text: Tomáš Tholt, Adam Hudec
Foto: archív Dusts Institute
Čo znamená citlivé mesto? Dnes často hovoríme o navrhovaní kvalitného verejného priestoru pre všetkých aktérov a aktérky, prehliadané skupiny, deti. Jeho kvalita sa často meria šírkou chodníkov, úrovňou pocitovej aj reálnej bezpečnosti, množstvom vzrastlej zelene, mobiliára, dostupnosti služieb, dopravy, kvality použitých materiálov. Antropocentrický pohľad, hoci relevantný, nepokrýva komplexnú šírku problému priestorov a človekom vytvorených prostredí.
V projekte Citlivosť mesta reflektujeme tému urbánneho prostredia prostredníctvom materiálov, procesov, súčasného interdisciplinárneho prístupu na hrane vedy, umenia a ekológie. Projekty prezentované pod jeho hlavičkou majú ambíciu redefinovať fungovanie lokálnych ekológií verejného (poloverejného aj súkromného) urbanizovaného priestoru. Reagujú na akútne problémy ako nedostatok zelene, prehrievanie priestorov, zadržiavanie vody, straty biotopov a ďalšie.
Soňa Polčová: Kódovanie časovosti
Architektka Soňa Polčová skúma bioplasty v architektúre. Jej autorským postupom, ktorý rozvíjala už počas štúdia na VŠVU, vytvára materiál, ktorý prirodzene starne, reaguje na zmeny v prostredí, stáva sa nielen indikátorom, ale aj zárodkom nových biotopov. Tento prístup otvára nové možnosti architektonických priestorov ako adaptabilných systémov, ktoré nie sú len statické, ale dynamicky reagujú na sily prostredia, reflektujú prírodné procesy a sú súčasťou prirodzených cyklov.
Nový materiál, nová architektúra?
Časovosť architektúry súvisí s procesmi, materiálmi a konceptmi, ktoré ju vytvárajú. Ak architektúra vzniká v procese interakcie ľudských zámerov, materiálov, neľudských a viac-ako-ľudských agentov, algoritmov, takáto architektúra neostáva trvalou a nemennou. V čase sleduje zmeny prostredia a širšieho kontextu, reaguje naň ako na jeden z množstva vplyvov, mení sa. Rozpadá? Zaniká? Vytvára nové prostredie? Takúto architektúru generuje systém emergentných javov. Čas a dočasnosť je nielen podstatou jej vzniku a existencie, ale aj zmeny a zániku. (Manuel Delanda)
Bioplast funguje ako aktívny materiálový aktér architektúry, ktorú tvorí. Má povahu membrán, ktoré dokážu členiť, obaľovať priestor, vytvárať medzivrstvy a hybridné prostredia. Polčová ho vrství, skladá alebo napína do rámov. Vytvára z neho predsteny, výplňové štruktúry, ale aj priestorové obaly – priestory. Okrem rámcovania priestoru, transparencie a ďalších vlastností skúma najmä ich schopnosť reagovať na zmeny vlhkosti prostredia a absorbovať vodu. Materiál mení svoju tvrdosť a pružnosť, zároveň však dokáže absorbovať veľké množstvo vody. Pri systéme vrstvenia a „hužvania“ zásadne zvyšuje absorpčný povrch a tým aj množstvo vlhkosti, ktorú zadržiava a postupne vyparuje do prostredia.
V projekte Citlivosť mesta prezentuje sériu priestorových objektov, ktoré svojou nejednoznačnou typológiou fungujú ako mestský pútač, meeting-point, katalyzátor aktivít, prezentujú inovatívny materiál, „prebúdzajú zvedavosť“ a menia charakteristiky prostredia. Ich umiestnením v rôznych častiach mesta (rôznorodých prostrediach) fungujú ako nástroje dlhodobého výskumu. Umelecké dielo tak autorka mení na indikátor a analytické médium.
Adam Hudec: Neviditeľné vrstvy mesta
Architekt a umelec Adam Hudec sa už niekoľko rokov pohybuje na priesečníku výskumu, umeleckej praxe a aktivizmu. Posúva architektúru od stavania objektov k navrhovaniu foriem vnímania. Ukazuje, že aj vzduch, hoci neviditeľný, je „architektonický priestor“, ktorý nás všetkých obklopuje, formuje, a ktorý možno čítať, interpretovať a chrániť. Svoje pôsobenie v rámci Dusts Institute opisuje ako jednotnú tvorivú činnosť, ktorá prepája vedu, dizajn a umenie. V projekte Citlivosť mesta pracuje s témami ovzdušia, znečistenia a biopatín, ktoré spolu súvisia viac, ako by sa mohlo zdať.
Architektúra ako médium vnímania prostredia
Vzduchohľadňa nie je budova v klasickom zmysle, ale architektonický objekt – vertikálna veža s jasnou priestorovou logikou. Jej úlohou nie je poskytnúť útočisko alebo funkciu, ale sprostredkovať skúsenosť. Architektúra sa tu stáva nástrojom „rozoznenia zmyslov“ – mení spôsob, akým človek vníma horizont a atmosféru. To je posun od tradičného chápania architektúry ako pevnej štruktúry k jej širšiemu vnímaniu ako rozhrania medzi človekom a prostredím.
Tento prístup sa materializoval vo Vzduchohľadni, vertikálnej stavbe, ktorá funguje ako observatórium atmosféry. Vzduchohladňa od kolektívu Dusts Institute nainštalovaná prvýkrát na festivale Pohoda 2025 vizualizuje to, čo bežne nevidíme – prach vo vzduchu. Päťmetrové otočné koleso s dvanástimi filtrami umožňuje pozorovať horizont scenárov od smogu po peľovú sezónu. Každý filter vychádza z reálnych dát o prachových časticiach zbieraných počas roka v Trenčíne a ukazuje, ako rôzne zdroje – pôda, spaľovanie či priemysel – menia farbu atmosféry. Inštalácia tak prepisuje festivalový západ slnka do pripomienky toho, čo dýchame, a zároveň otvára otázku budúcnosti ovzdušia v čase klimatickej krízy.
Veža je v tomto prípade archetypom, ktorý umožňuje nahliadať neviditeľné javy a sprostredkovať ich v podobe osobnej skúsenosti. Výška tu neznamená dominanciu, ale nástroj zmeny perspektívy. Vzduchohľadňa je vybavená farebnými filtrami, ktoré vychádzajú z reálnych vzoriek prachu a menia horizont na dynamickú mapu atmosférických premien. Návštevník tak môže vnímať vzduch nielen ako prázdny priestor, ale ako médium plné vrstiev, histórie a nálad.
Vzduch ako stavebný materiál mesta
Bežne sa architekti sústreďujú na hmotu – betón, drevo, sklo. Hudec však zdôrazňuje, že aj nehmotný vzduch je súčasťou architektúry. Ovplyvňuje osvetlenie, teplotu, akustiku, ale aj zdravie obyvateľov. Prach a kvalita ovzdušia sú teda „neviditeľné materiály“, ktoré formujú život v budovách a mestách rovnako zásadne ako fyzické konštrukcie. Prach a vzduch sa v praxi Dusts Institut stali médiami poznania – nesú v sebe sedimenty histórie, politiky aj ekológie, a preto umožňujú skúmať prepojenia, ktoré presahujú disciplíny a otvárajú most medzi číslami, intuíciou a imagináciou. Výsledkom je snaha o „de-invizibilizáciu“ javov, ktoré bežne unikajú nášmu vnímaniu, no zároveň odhaľujú mocenské vzťahy a nerovnosti.
Práve „nálady vzduchu“ sú dôležitou súčasťou výskumu. Dáta sú základom, ale samy osebe neoslovia – až ich preklad do zmyslovej skúsenosti dáva ľuďom možnosť precítiť realitu. Preto projekt balansuje medzi presnosťou a poéziou: rešpektuje vedeckú metodológiu, no zároveň hľadá jazyk, ktorý dokáže hovoriť prostredníctvom farby, dotyku či pocitu v tele. Intuícia tu nie je rozmarom, ale schopnosťou čítať prepojenia, ktoré sa nedajú zachytiť iba meraním. V tom spočíva sila diela – umožňuje byť hravé, varovné aj meditujúce zároveň.
Biopatina
Ďalšou (ne)viditeľnou vrstvou výskumu platformy Dusts Institute je biopatina. Povrchy architektúr mestských prostredí sú jedným z hlavných cieľov našej starostlivosti o architektúru. Nečistotu, fľaky, zmeny farebnosti, ale aj starnutie a zvetrávanie vnímame ako chyby. V skutočnosti sú však bohatými biotopmi, ktoré dokážu zlepšovať lokálnu mikroklímu. V tomto kontexte je fasády s biopatinami nielen neefektívne čistiť, ale dokonca tým spôsobujeme lokálne zhoršenie mikroklímy prostredia. V rámci projektu Citlivosť mesta spolupracuje Adam Hudec s architektkou Natáliou Štundovou. Poukazujú na environmentálne, ale aj kultúrne benefity zachovávania biopatín a zároveň vytvárajú databázu a priestorovú mapu biopatín v celom regióne.
V období klimatických zmien, nových technológií a najmodernejších vedeckých skúmaní interdisciplinárny výskumný projekt Epidermitektúra identifikuje nové funkcie a potenciály existujúcich vonkajších povrchov v mestských prostrediach. Skúma ich prostredníctvom objektívov ich materiálnosti, estetiky, čistoty a hodnôt, ktoré sa zapisujú na fasády budov odolnými povrchovými úpravami, udržiavacími protokolmi alebo jednoducho bielymi stenami. Epidermitektúra a Biopatina ponúka víziu starostlivosti orientovanej na povrchy v kontexte prebiehajúcich materiálnych a environmentálnych procesov, ako sú zvetrávanie, patina, starnutie, vysokotlakové čistenie a renovačné praktiky. Tie jednak ovplyvňujú vizuálnu, materiálnu a štrukturálnu integritu vonkajších architektonických povrchov a jednak prispievajú k vizuálnej identite mestského prostredia.
Architektonické a mestské povrchy sú kľúčové v artikulácii antropocentrických, exkluzívnych prostredí – často nám nevyhovuje, čo vidíme na vonkajších povrchoch našich miest, a tento projekt sa zameriava na proces ich prirodzene sa meniaceho vzhľadu. Tieto organické interakcie materiálov povrchu a prostredia vedú k zafarbeniam, škvrnám, fľakom, šmuhám a rôznym vzorom zvetrávania, ktoré sa na povrchoch budov prirodzene objavujú v priebehu času – tzv. Biopatina. Prezentácia Epidermitektúry prechádza od vizuálnej analýzy materiálových charakteristík architektonických a mestských povrchov k interpretácii ich environmentálneho a symbolického významu na základe prakticky orientovaných príkladov/prípadových štúdií. Poukazujeme na to, kde sa prirodzene vyskytujúce škvrny objavujú, odkiaľ pochádzajú, aký je ich význam, funkcia a potenciál. Čo robí fasádu vizuálne neatraktívnou? Ako by mali architektonické povrchy vyzerať a prečo?
Architektúra ako vizualizácia dát
Vzduchohľadňa transformuje vedecké merania (údaje o prachových časticiach) do architektonickej formy. Koleso s filtrami nie je len umelecký objekt, ale aj priestorová dátová vizualizácia, ktorá premieňa čísla na zmyslovú skúsenosť. Tak sa architektúra stáva jazykom, ktorý spája vedu s verejnosťou.
Hoci vzduch pôsobí ako éterické a nestále médium, Hudec dokazuje, že aj z neho možno vytvoriť silné dielo. Čistý vzduch preňho znamená viac než absenciu škodlivín – je symbolom slobody a spravodlivosti, metaforou spoločného spolunažívania, ktoré nemožno privatizovať. Z Vzduchohľadne by si ľudia mali odniesť dvojitý pocit: fascináciu nad tým, že vzduch má farby, vrstvy a nálady, a uvedomenie, že jeho kvalita je krehká a závisí od našich rozhodnutí.
Politický a spoločenský rozmer
Architektúra vždy niesla mocenské konotácie – kto stavia, kto býva, kto má prístup k zdrojom. Hudec rozširuje tento diskurz na vzduch. Ukazuje, že čisté ovzdušie je rovnako otázkou nerovnosti ako bývanie či verejný priestor. Vzduchohľadňa je teda architektonická intervencia, ktorá zdôrazňuje vzduch ako spoločné dobro, ktoré nemožno privatizovať. Dýchame rovnaký vzduch, ale nie všetci za rovnakých podmienok. Prach nesie stopy globálnych nerovností – od saharského piesku až po priemyselný popol. Čistý vzduch je privilégiom, zatiaľ čo znečistený zostáva každodennosťou marginalizovaných komunít. Vnímať tieto súvislosti znamená chápať vzduch ako médium moci a nerovnosti, no zároveň ako priestor spoločnej zodpovednosti.
Záver
Tieto projekty prepájajú pojmy správanie a materialita. V teórii materializmu (napr. Manuel De Landa, Michael Weinstock) existuje človek a jeho „zámer“ spolu s ostatnými agentmi. Tými môžu byť materiály, prírodné alebo spoločenské procesy, organizmy, technológie… Systémy interagujúcich viac-než-ľudských more-than-human (Rosi Braidotti) agentov so svojimi špecifickými správaniami (ako napríklad schopnosť rôznych materiálov meniť v čase svoju pevnosť a rozťažnosť alebo mikroorganizmy narúšajúce povrch architektúry) môžu generovať architektonické formy a priestory. Správanie sa stáva preneseným nositeľom zámeru a spoluvytvára architektúru.
Architektúra a jej procesy sú neprenositeľne prepojené s materialitou, správaním a vlastnosťami hmoty, ktorá priestory a procesy vytvára. Materiály nie sú len pasívne nástroje tvorby, majú špecifické (často ťažko kontrolovateľné, emergentné) vlastnosti, sú spoluaktérmi pri vytváraní, vzniku architektúry. Nový materializmus posúva diskurz od čisto ľudskej kontroly nad materiálom k sieti vzťahov medzi ľudským, neľudským a viac-než-ľudským svetom.
Toto ako vizitku na záver
Urban Softness/Citlivosť Mesta je výstavným a kurátorským projektom, ktorý premostí ekológiu, dizajn, umenie a architektúru. Uvažuje o meste ako o dynamickom živom prostredí, spoluvytváranom rastlinami, organizmami a ľudskou činnosťou. Výstava „Urbánne ekológie“ predstavuje tvorivé koncepty z oblasti nových materiálov a intervencií do verejného priestoru, ktoré reflektujú súčasné environmentálne aj estetické výzvy. Projekt organizovali kurátori Tomáš Tholt a Danica Pišteková, zapojili sa doň významní autori z rôznych kreatívnych kolektívov. Výstava prebehla v decembri 2024 až februári 2025 v KKC Hviezda. Projekt Citlivosť mesta je súčasťou Trenčín 2026. Trenčín 2026 finančne podporujú Mesto Trenčín, Trenčiansky samosprávny kraj a Ministerstvo kultúry SR. Partnerom je Európska únia.
Dusts Institute je interdisciplinárna platforma Adama Hudeca, Duhy Samir a Tomáša Tichomirova a spája architektov, vedcov a aktivistov. Svojimi projektmi na pomedzí umenia a výskumu upozorňuje na environmentálne problémy a hľadá cesty k udržateľnosti.
Soňa Polčová je architektka, doktorandka na Katedre architektonickej tvorby VŠVU, kde vo svojom výskume pracuje s použitím biomateriálov v architektúre. Skúma možnosti ich použitia a ich spolupôsobenie v priestore mestských biotopov a prostredí.