Rekonštrukcia bez nostalgie, výrazná architektonická hmota a citlivý vzťah k miestu. Divadlo Poprad od ateliéru zerozero ukazuje, ako môže historická budova získať novú identitu bez toho, aby poprela vlastnú minulosť.
Do Popradu prichádzam za nedávno zrekonštruovaným Divadlom Poprad, ktoré obnovil prešovský ateliér zerozero. Budova sa nachádza vo Veľkej, v časti mesta vzdialenej od jeho centra, medzi nízkou obytnou zástavbou a fragmentmi historickej štruktúry. Miesto pôsobí pokojne, miestami až monotónne.
A potom – náhle – silueta. Uprostred pokojnej ulice sa objaví Divadlo Poprad. Nie je hlučné ani efektné, no okamžite je zrejmé, že ide o ďalšiu architektonickú dominantu. Spolu so susedným kostolom a Scheflerovým domom o niečo ďalej vytvára trojicu, ktorá ulici dáva mierku, význam aj vertikálny akcent. Budova pôsobí suverénne, no nie okázalo; je majestátna, ale civilná. Z čelnej strany je zdržanlivá, akoby nechcela prezradiť všetko naraz a vyžadovala dialóg. Táto rezervovanosť vyvoláva potrebu pohybu. Nedá sa ju „len“ vidieť – treba ju obísť, zastaviť sa, vnímať jej hmotu z rôznych uhlov a sledovať vzťahy ku kostolu, k potoku aj k ľuďom posedávajúcim na pobytových schodoch.
Forma divadla pôsobí ako samostatné sochárske dielo. Nie univerzálne, nie neutrálne, ale bytostne viazané na konkrétne miesto. Z každej strany je iné a kontextualita tu nie je deklarovaná, ale prežitá v mierke, orientácii a v tom, čo jednotlivé fasády svojmu okoliu ponúkajú. Severné a východné pohľady sú strohé, takmer asketické. Okenné otvory sú redukované na minimum a pôsobia skôr ako obrazy naznačujúce vnútorný život stavby než ako funkčné presklenia. Fasády sú čisté, suverénne plátna, za ktorými sa odohráva kultúra, dej a jeho kulminácia. V tomto postoji možno vidieť paralelu s rekonštrukciami, ktoré pracujú so suverénnou hmotou – ako to v divadelných stavbách uplatňuje Souto de Moura, kde nová vrstva nepôsobí ako kulisa, ale ako presne vyvážený objem vstupujúci do historického prostredia.
Južná a západná strana sú civilnejšie, otvorenejšie a orientované ku kostolu a k potoku, s oknami slúžiacimi najmä ako zázemie hercov a herečiek. Táto práca s fasádami pripomína skôr stratégiu adaptácie než solitér typu Elbphilharmonie v Hamburgu, kde je dominancia postavená na spektakulárnosti a „wau“ efekte. V Poprade ide o opačný princíp: hmota je výrazná, no nie teatrálna; kontext neneguje, ale rámcuje. Osobitnú pozornosť si zaslúži práca so schodiskami. Jedno z nich zostáva ako stopa predchádzajúcej prestavby, druhé sa stáva pokračovaním príbehu a jeho novým, jasným gestom.
Budova nie je uzavretá do seba ani odosobnená od okolia, ako to býva pri reprezentatívnych mestských divadlách so solitérnym osadením a s monumentálnym nástupom. Stačí si spomenúť na historickú budovu Slovenského národného divadla či na Štátne divadlo v Košiciach. Menšie a nezávislé scény bývajú častejšie súčasťou uličnej čiary a prirodzene pokračujú v mestskom tkanive. Divadlo Poprad je medzipolohou: hmota je suverénna, no nie nadradená. Nevystupuje ako izolovaný palác kultúry, ale vstupuje do ulice s mierou. Letná scéna pri vode naznačuje ambíciu rozšíriť program do exteriéru a do budúcnosti by sa mohla stať miestom, kde sa kultúra bude odohrávať aj mimo večerných predstavení, neformálne a prirodzene.
Späť k architektúre samotného domu. Vstup do divadla je nenápadný až intímny. Neexistuje tu monumentálne schodisko ani veľkolepý nástupný priestor, len úsporné gesto zvýraznené minimalistickým neónovým nápisom. V istom momente sa vynorí myšlienka, že táto budova by pokojne mohla stáť na Broadwayi v New Yorku a zapadla by. A zároveň stojí vo Veľkej, v Poprade, a zapadá rovnako presvedčivo.
Do interiéru vstupujem takmer hodinu pred predstavením. Budova je ešte tichá, foyer prázdne, pohyb minimálny. V tomto režime architektúra pôsobí stroho až asketicky – čisté línie, biele omietky, betón, presné napojenia materiálov. Ako to býva výraznej sochárskej architektúre často vyčítané, slabinou môže byť zanedbaný detail, no tu sa tak nedeje – práve v prázdnote vynikne disciplína návrhu. Detail je čitateľný a kontrolovaný; nič neodvádza pozornosť.
O hodinu neskôr je situácia radikálne iná. Foyer sa zaplní, prichádzajú návštevníci a návštevníčky, priestor sa naplní odevmi, hlasmi, pohybom. To, čo pred chvíľou pôsobilo takmer abstraktne, sa stáva rámcom pre živý spoločenský dej. Mosadzné prvky v sálach dodávajú priestoru jemnú noblesu a charakter. Až v kontraste medzi prázdnou budovou a divadlom v prevádzke je zrejmé, že architektúra je navrhnutá ako vedomé pozadie – ustupuje, aby umožnila vyniknúť ľudskej prítomnosti a odohrávajúcemu sa deju.
Kulmináciou tohto diela však nie je sála ani foyer, ale terasa. Otvára sa v momente, keď to nečakáte, a ponúka jeden z najdramatickejších výhľadov, aké možno v meste zažiť: kostolná veža v tesnej blízkosti a silueta Tatier. Je to obraz, ktorý funguje takmer scénograficky ako posledný akt. Práve tu architektúra naplno komunikuje s miestom, históriou a krajinou.
- Projekt: Divadlo Poprad
- Architekti: zerozero
- Statika: Ing. Michal Hogh
- Svetelný dizajn: Lightlab
- Zastavaná plocha: 720 m2
- Realizácia: 2023-2025
Ešte pred cestou do Popradu som si prechádzala dostupné reflexie a v komentároch na portáli Archinfo sa objavilo prirovnanie Divadla Poprad k „slovenskej verzii“ architektúry Álvaro Siza. Niečo z tohto prirovnania možno nájsť v zdržanlivosti, v práci s hmotou a v tichom sebavedomí. Zároveň je však kontext diametrálne odlišný: nejde o čistú modernistickú vrstvu, ale o architektúru, ktorá v sebe skrýva nielen množstvo divadelných dejov, ale aj peripetie vlastnej histórie.
Divadlo presvedčivo pôsobí ako súčasná architektúra, hoci má komplikovanú minulosť. Je to výkon porovnateľný s hereckou transformáciou – stavba pracuje s vlastnou históriou ako s rolou, ktorú neskrýva, ale vedome interpretuje. Objekt vyrástol na kostre dvoch gotických domov, ktoré boli neskôr spojené do jedného renesančného celku, v 20. storočí prešiel prestavbou na kino Máj a po období útlmu sa dostal do rúk súkromného vlastníka, ktorý sa rozhodol investovať do jeho kultúrnej obnovy. Táto história je zároveň históriou spoločenskou. Poprad mal v minulosti živú kultúrnu scénu, hoci dlhé roky nemal vlastnú divadelnú inštitúciu a publikum muselo za predstaveniami cestovať do Spišskej Novej Vsi, Prešova a Košíc.
Z architektonického hľadiska je kľúčové to, čomu sa autori a autorka vyhli. Rekonštrukcie často trpia chorobou nostalgie, ktorá sa pretaví do prehnaného lipnutia na „pôvodnom výraze“, nesuverénnosti a podriadenosti minulosti. Príkladom je rekonštrukcia Národného divadla v Prahe v 80. rokoch 20. storočia, kde bola obnova vedená snahou o návrat k „pôvodnému“ obrazu, pričom súčasná vrstva ostala potlačená. Druhým extrémom je absolútne odmietnutie pôvodného: konflikt, búranie, vymazanie pamäti.
Divadlu Poprad sa podarilo napísať iný príbeh. Rešpektuje pôvodné murivá, renesančné vrstvy aj prestavby 20. storočia, no zároveň o sebe nepochybuje. Zdá sa, že dôkladné skúmanie možností dispozícií, rozhodnutie nepúšťať sa do rozsiahleho búrania a isté obmedzenia návrhu stavbe len prospeli. Minulosť prijíma ako fakt a stavia na nej nekompromisne, lokálne a očistne. Nevymazáva, neidealizuje, ale spracúva.
Vznik tejto stavby na Slovensku pôsobí takmer ako zázrak – bez systematickej podpory štátu, zo súkromného entuziazmu, často na hranici dôvery vo financovanie, sprevádzaný peripetiami a debatami. Divadlo Poprad ukazuje realitu, v ktorej kvalita vzniká skôr napriek systému než vďaka nemu. Zároveň existencia mimo verejného systému odhaľuje aj jeho slabinu: kým štátom zriaďované scény fungujú s dotáciami, tu sa prežíva z reálnych cien vstupného. V regióne s nižšou kúpyschopnosťou to vyvoláva napätie, keďže paradoxne môže vyjsť návšteva dotovaného divadla v Košiciach aj s cestou podobne ako návšteva lokálnej scény. Zázrak teda existuje, no bez systémovej opory zostáva krehký.
TEXT: Kristína Roman
FOTO: Matej Hakár, zerozero