Text: Martin Zaiček
Kniha Osvěta, kultura, zábava: Kulturní domy v Československu ležala autorovi tejto recenzie dlho na stole. Takmer 900-stranová knižka aj napriek svojmu malému formátu vzbudzuje rešpekt, čo do obsahu zaujímavých textov, z ktorých len ťažko vybrať jeden, ktorý by mohol poslúžiť ako univerzálny zdroj poznania jej obsahu. Pri hľadaní času na jej naštudovanie autor knižku motivačne prepravoval so sebou na svojich domácich aj zámorských cestách. Tieto riadky nakoniec vznikajú vo výške 10-tisíc metrov nad morom. Čas dlhého letu si kráti čítaním tejto zaujímavej a dôležitej knihy. Už v máji na slovenskom uvedení publikácie v klubovni Kultúrneho domu Zrkadlový háj zaznievali ohlasy prvých čitateľov, ktorí neskrývali sklamanie z formátu knihy v zmysle „čakal som, že to bude coffeetable book, ale je to skôr taký slovník do vrecka“. Priznám sa, rovnako som vnímal, že potenciál takej monumentálnej témy, akou sú kultúrne domy v Československu, musí mať aj rovnako monumentálnu knižnú podobu. Dnes, potom ako kniha putovala so mnou týždne tisíce kilometrov, pričom v záhyboch strán škrípu zrnká piesku a papier sa vlní vlhkom od mokrého plážového uteráka, môžem konštatovať, že ma nostalgia za monumentálnou knihou prešla. Vreckový formát na ľahkom papieri je vskutku slovníčkom architektúry, ktorý nám dáva možnosť vziať ho na cesty tam, kde nám môže poslúžiť najlepšie. Od vôd Zemplínskej šíravy cez Veľký Krtíš a Neratovice až po Most. Všade tam sú neznáme a známe kultúrne domy, ktoré ukrývajú veľký príbeh. Tento príbeh dichotómie formy monumentálneho a miniatúrneho však sprevádza celú tému kultúrnych domov našej zaniknutej republiky ďalej v rozhraní protikladov nízkeho a vysokého, globálneho a lokálneho, živého a mŕtveho.
Kniha nedokumentuje všetky kultúrne domy, nie je preto zďaleka cestovným bedekerom v pravom zmysle slova. Na cestách však sprievodca bezpochyby poslúži, a to pri čítaní architektúry v hĺbke kontextov a súvislostí, ktoré sa písali aj na vybraných príkladoch malých miest. Vedeli ste, že Karel Prager je autorom DK Veľký Krtíš? Práve o budovaní kultúrnej infraštruktúry do každej obce napísali rozsiahlu nosnú štúdiu autorky a editorky knihy Michaela Janečková a Irena Lehkoživová. Ich text neglorifikuje ani nevzbudzuje ľútosť či nostalgiu, zhodnocuje však vskutku pôsobivé úsilie stoviek architektov a architektiek z radu projektových ústavov, ktorí zanechali výraznú stopu v českých mestách a obciach. Slovenský príbeh píšu Henrieta Moravčíková a Peter Szalay. Okrem ikonicky známych „kulturákov“ rozširujú poznanie aj na menej známe lokality a autorov. Aj autor tohto textu vďaka nim zistil, že všetky tie stužkové v jeho rodnom meste sa odohrávali v typizovanom kultúrnom dome, ktorý navrhol jeho obľúbený architekt Milan Šavlík. V porovnaní s výskumom autoriek českého pohľadu však pôsobí slovenský kontext skromnejšie, aj keď v niečom odvážnejšie. Je to bez pochýb aj pomerom veľkosti našich republík a veľkosti ich sídel. Domnievam sa však, že táto téma by si azda zaslúžila aj ďalší prehlbujúci výskum, najmä na pasportizácii rozsiahleho súboru objektov pre kultúru v našich (nemalých) vidieckych sídlach, ktoré vznikali Akciou Z podľa projektov okresných Stavoprojektov a iných lokálnych projekčných organizácií. Aj tam sa totiž môže nachádzať ešte veľa prekvapení. Výber textov ďalších zaradených autorov a autoriek prináša pútavú polemiku z rôznych strán a pozícií. Nájdeme v nej kratšie, ale aj dlhšie pojednania na témy vývoja typológie kultúrneho domu v európskom a domácom kontexte pred nástupom socializmu siahajúcu do 19. storočia. Správu o ideologickom obsahu kultúrnej infraštruktúry. Ako sa formovala typizácia v ČSR. Nechýba však ani pohľad na fenomén umeleckej výzdoby prostredníctvom inštitútu Hlavy V alebo fenoménu Akcie Z. Súčasný stav celej infraštruktúry v duchu „horempádem“ ilustrujú záverečné pojednania nad osudom dvoch vlajkových lodí monumentu českých a slovenských kultúrnych domov: Paláca kultúry v Prahe a Domu odborov Istropolis v Bratislave.
Kniha je plná cenného archívneho materiálu, ktorý je aj v malom formáte dobre čitateľný. Súčasný stav kulturákov ilustrujú autorské fotografie Oskara Helcla a Martina Netočného, ktoré vznikali medzi rokmi 2017 až 2023 a ktoré stáli vlastne na začiatku príbehu tejto knihy. Skrz ich perspektívu sledujeme zákutia a doslova kúty kultúrnych domov, ktoré dokladajú ich čulú prevádzku a miestami až ironizujú ich opotrebovanosť. Tento zdanlivo banálny pohľad odkrýva jedinečnosť a unikátnosť detailov architektúry a umeleckú hodnotu domov, ktoré mnohí z nás vnímajú ako všednú súčasť socialistickej výstavby miest. Ich fotky spolu nastoľujú otázku, ako ďalej s kulturákmi.
V našom kontexte možno dodať, že monumentalita kultúrnych domov na Slovensku, reprezentovaná solídnym stavebným súborom a veľkorysou priestorovou rezervou, stojí v protiklade s desivou monumentálnosťou nepochopenia kultúrnej politiky a kultúrneho potenciálu krajiny. V čase písania tohto textu sme svedkami bezprecedentného znásilnenia kultúry. Znásilňujú ju ľudia, ktorí sa parafrázou slov ostravského klasika, ktorý vypredal nejeden kulturák od Ašu po Sobrance, „rozumejú kultúre ako koza nákladiaku“. Vidieť potenciál kultúry len v čipke a bezduchej forme ornamentu slúžiacej výhradne reprezentácii a potrebám jednej kultúry, ktorá – ako bolo povedané – je „slovenská a žiadna iná“, je nielen nesprávne, urážlivé voči všetkému a všetkým, ale hlavne popiera to, čo tu na Slovensku dodnes vzniklo. Vidieť kultúrne domy postavené v kozmopolitnom bruselskom štýle iba ako miesta natriasania spodničiek krojov vedie iba k jednému, a to k ich zániku s posledným výpredajom čínskeho textilu za zvuku ťuknutia žufane o dno kotlíka akcie Guľášmajster roka 2050. Mať naša krajina stratégiu, tak túto rozsiahlu kultúrnu infraštruktúru máme možnosť premeniť na miesta, kde každý rodený talent bude mať šancu sa slobodne rozvinúť. Cez centrá kultúry a inovácií prejsť za podpory komunity z doliny do spádu, zo spádu na okres a z okresu na kraj. Postupne naberať ducha svetovej kultúry, architektúry, literatúry, hudby a umenia v interdisciplinárnom presahu na tvorbu kultúrnych, sociálnych a technologických inovácií. Veď mať v každej obci knižnicu, kultúrny stánok a bezpečné prostredie pre osobný rozvoj talentu nie je vôbec samozrejmosťou.
Aj preto kniha Osveta, kultura, zábava je archívnym sprievodcom časom, ktorý je síce minulosťou, avšak môže byť pevným základom našej budúcnosti. Je to kniha, ktorú nemôžeme nemať, lebo nevieme, kedy jej obsah budeme potrebovať. Treba byť pripravený.