Pandemický rok 2020 priniesol viac času na objavovanie zabudnutých miest Bratislavy. V tom čase vo vyprázdnených uliciach a vnútroblokoch odrazu zaujali dlho prehliadané monumenty bratislavských fontán. S fotografkou Andreou Kalinovou a grafičkou Katarínou Knežníkovou sme sa spoločne pustili do výskumu, ktorý odkryl oveľa viac ako len súbor krásnych umeleckých diel nášho hlavného mesta. Výsledok tohto výskumu sme publikovali v knihe Bratislavské moderné fontány.
Výskum a jeho výstup sme programovo zúžili na obdobie vymedzené rokmi 1963 až 1989, keď bol v platnosti inštitút tzv. hlavy V. ako súčasť vykonávacej vyhlášky k stavebnému zákonu, určujúcej investíciu do umenia v rámci rozpočtov stavieb. Kniha zaznamenáva diela takých významných autorov – sochárov 20. storočia –, akými boli Jozef Jankovič, Juraj Hovorka, Juraj Gavula, Peter Roller, Alexander Trizuljak, Jozef Vachálek, Alexander Bilkovič alebo Tibor Bartfay. Fontány v rámcoch bratislavského verejného priestoru významných objektov a verejných priestranstiev však vznikali spravidla v autorskej spolupráci sochára a architekta, z ktorých nemožno opomenúť Ferdinada Milučkého, Jozefa Slíža, Virgila Droppu a Irinu Kedrovú. Boli a sú fontány iba doplnkom, skrášlením verejného priestoru a vznikali iba ako dekór bezútešných sídlisk povojnovej výstavby?
Vzťah vody a architektúry v priereze tisícročí našej civilizácie ilustruje aj azda najznámejšia fontána sveta – Di Trevi v Ríme, ktorá stojí na tomto mieste podľa návrhu barokového architekta Nicolu Salviho od polovice 18. storočia. Už pred dvetisíc rokmi však bola miestom vyústenia akvaduktu Aqua Virgo. Americký architekt Charles Moore vo svojej teoretickej práci Voda a architektúra¹ sleduje fenomenálne príklady vzťahu vody, mesta a jeho architektúry. Od rímskych fór a kúpeľov cez stredoveké nádvoria granadskej Alhambry, barokové záhrady vily d’Este v Tivoli až po fontány súčasných verejných priestranstiev. Architekt Charles Moore bol autorom ikony postmoderného verejného priestoru Piazza d’Italia v americkom New Orleanse, ktorému dominovala, ako inak, fontána. Moore, ktorý svoj teoretický výskum zameral na vzťah architektúry a vody, je jedným z kľúčových postáv architektúry 20.storočia, ktorý svetu sprostredkoval dôraz na nevyhnutnosť formovania priestoru na sprostredkovanie zážitku a spokojnosti jeho užívateľov.
V slovenskom kontexte sme sa vzťahu architektúry a vody venovali aj v knihe Architektúra starostlivosti, kde sme uverejnili zásadný text historičky architektúry Jary Bencovej. Architektonické dielo je motivované prísunom či odtokom vody a kvapalín – životazáchovnosťou fungujúcej stavby a sídelných celkov, miest a hospodárskych statkov(..) Fyzicky ho vždy predstavovala vodná zásobáreň ako stavebné dielo nádrže, cisterny, bazéna, studne či fontány.² Jarmila Bencová tu dokonca prináša pomenovanie „aquatúra“ – vodou determinovaná architektúra, ktorej je voda súčasťou či už fyzicky, alebo symbolicky. Ostatne, zo vzťahu vody a zeme sa rodí aj hmota, z ktorej je nami budované prostredie, v ktorom žijeme – hlina, malta, betón. Od prapôvodnej arché³ je len krok z hlinenej nádobe, ktorá je metaforickou rolou architektúry.
Pozrime sa teda bližšie na fontány na bratislavských sídliskách. V minulom storočí, aj v zdanlivom marazme sídliskovej výstavby, tu vznikali kvalitné sochárske diela. Fontány v mestských parkoch a vnútroblokoch boli zdanlivo banálnym vybavením verejného priestoru, ktoré mnohí ľahko dodnes prehliadnu bez povšimnutia. Tieto nenápadné zariadenia však nie sú iba umeleckou alebo technickou dekoráciou. Humanizácia prostredia sídlisk a modernistických priestorov na Slovensku bola témou aj teoretického diskurzu (psychológia vody v architektúre), ktorá sa v 70. až 80. rokoch 20. storočia snažila zmierniť všeobecnú depriváciu človeka nad nekonečným zástupom panelových sídlisk. Téme vody ako nástroja na zlepšenie prostredia pre život vo svetle vízie spoločnosti postpráce a spoločnosti voľného času sa venovali ako architekti, tak aj lekári, sociológovia a psychológovia. Fontány a vodné prvky boli súčasne v čase výstavby sídlisk rýchlym a finančne efektívnym riešením zatraktívnenia monotónnej krajiny bratislavských sídlisk, námestí a novozakladaných parkov. Práve na sídliskách z tohto obdobia sa nachádza väčšina z klenotov sochárskej a dizajnérskej tvorby, ktorá bola predmetom výskumu autora tohto textu pre knihu Bratislavské moderné fontány. Neboli to však len fontány, ale predovšetkým sochy, objekty, diela dizajnérov, architektov a architektiek, sochárov a sochárok, ktoré zanechali počas vyše dvoch dekád platnosti inštitútu „hlavy V.“ výraznú kultúrnu stopu.
Knižná publikácia Bratislavské moderné fontány sa síce zameriava na sochárske diela s motívom vody, ale jej podstatou je aj skúmanie procesov, ktoré viedli k vzniku týchto diel v čase platnosti zákona o integrácii výtvarného umenia do architektúry s vykonávacou vyhláškou, v ktorej bol zakotvený inštitút tzv. hlavy V. Ten určoval podiel (percento) investície do umenia, ktoré bolo pevnou súčasťou stavieb a bolo financované z verejných zdrojov. Väčšina bratislavských fontán je nadčasových a socializmus ako politické zriadenie ich vo väčšine prípadov ideologicky ne(de)formoval, majú zväčša poetický alebo humanistický charakter.
Pri skúmaní bratislavských moderných fontán sme si uvedomili dve veci. Jednou bolo docenenie rokmi vyzretej kvality a potenciálu umeleckých diel vo verejnom priestore, ktoré prirodzene otvára otázku obnovy podobného inštitútu na podporu vzniku umeleckých diel aj v súčasnosti. Druhou bolo zistenie, že doba, charakter tvorby, kreovanie verejných priestorov a architektúry, ako aj to, čo ich robí kvalitnými, sú dnes jednoducho úplne inde ako v roku 1965.Tu by sme mali hlasne zajasať, ale (..) niekedy v roku 2024 so spustením odloženej platnosti nového zákona č. 201/2022Z. z. (Zákon o výstavbe) sa začne uplatňovať aj znenie jeho§ 8, kde druhý odsek hovorí: „Stavebník stavby financovanej z verejných prostriedkov, ktorým je orgán verejnej moci, je povinný zabezpečiť, aby súčasťou novej stavby určenej na užívanie verejnosťou a na verejných priestranstvách podľa odseku 3 bolo umiestnenie umeleckého diela v hodnote najmenej 0,5 % z predpokladanej hodnoty, ktoré je stavebník povinný umiestniť na verejnom priestranstve alebo na verejne prístupnom mieste; stavebník obstará dielo v súťaži.“ Dnes nevieme viac, a teda ani nevieme, čo sa myslí pod uplatnením „súťaže“. Tou sa u nás, žiaľ a spravidla, nemyslí „súťaž návrhov“, a teda proces, v ktorom sa porovnávajú možné riešenia v návrhoch. Nebuďme prekvapení, ak iné procesy súťaženia (v cene) budú viesť ku kolísavej kvalite týchto diel.
To, že výtvarné umenie pozitívne vplýva na ľudí, je známe. Umenie je tu s nami od počiatku dejín a umenie zo svojej prirodzenosti potrebujeme. Kým vlastnej tvorbe nič nebráni v ceste vzniku, horšie je to s umením, ktoré vzniká na zákazku, a najkomplikovanejšia cesta je tam, kde vzniká na zákazku z verejných prostriedkov. Je vôbec možné obstarať umelecké dielo a prečo by sme to mali chcieť? Čo v súčasnosti prináša umelecká tvorba vo verejnom priestore v porovnaní s umením z obdobia platnosti inštitútu „hlavy V.“ medzi rokmi 1965 až 1989?
Umenie do verejného priestoru patrí. Je iba na stave obce architektov a umelcov, aké kultúrne a umelecké obsahy budú nimi cez tieto diela spoločnosti venované. Tém a obsahov, ktoré trápia našu spoločnosť, je zaiste viac než autorov a autoriek, ktorí ich vedia zhmotniť. Dopyt však vytvára priestor na uplatnenie (dnes ešte)neexistujúceho stavu autorov a autoriek. Verme, že napriek zaniknutým odborom monumentálnej tvorby na umeleckých školách súčasné generácie umelcov a umelkýň, nielen z oblastí výtvarného umenia, ponúknu cez obnovené inštitúty „percenta pre umenie vo výstavbe“ spoločnosti hodnotné diela. Vzniká priestor, aby po dekádach vytryskol nový prameň generačnej výpovede, čo azda vytvorí aj historickú stopu, ktorá pretrvá.
LITERATÚRA
- MOORE, W. Charles.: Water and Architecture. New York:harry N.Abrams Publishers 1994.
2. BENCOVÁ, Jaroslava.: Starostlivé miesta a ich voda, In: ZAIČEK, Martin – KALINOVÁ, Andrea –HLAVÁČKOVÁ, Petra (Ed.).: Architektúra starostlivosti. Bratislava: Archimera 2019. str. 183 – 2003. Arché, gréc.ἀρχή, lat. principium – pralátka, z ktorej povstal svet. Tálesz Milétu považoval práve vodu za prvotný princíp všetkého.
Martin Zaiček je architekt a kultúrny profesionál, venuje sa výskumu a propagácii architektonického dedičstva 20. storočia. Člen DOCOMOMO International, člen občianskeho združenia Archimera, ako aj člen umeleckej skupiny Opustená (re)kreácia, cez ktorú sa zasadzuje o záchranu chátrajúceho diela Jaromíra Krejcara a jeho liečebného domu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach. Pôsobil na Úrade Slovenskej komory architektov, kde sa venuje tvorbe architektonických politík a podpore architektúry vo sfére verejnej správy.