Rieka ako projekt
„Dunaj, který je šťastný, že může uniknout dohledu přísných břehů, se zde po libosti toulá spletitou sítí kanálů křižujících všudypřítomné ostrovy širokými třídami, po nichž se s lomorem valí jeho vody. Vytváří velké a malé víry a pěnící se bystřiny, rve písečné břehy a odnáší značné kusy pevniny i trsy vrboví a tvoří nespočet nových ostrovů, které se každý den mění co do velikosti i tvaru a přinejlepším je čeká pouze pomíjivý život, protože období záplav je zcela vymaže z povrchu země.“
Takto opísal krajinu „tesne pod Prešporkom“ anglický spisovateľ Algernon Blackwood vo svojej mysterióznej novele Vŕby na začiatku 20. storočia. Nikdy sa nepotvrdilo, že sa Blackwood so svojim mĺkvym spoločníkom skutočne plavil v kanoe po prúde Dunaja medzi Bratislavou a Budapešťou. Možno si príbeh len vymyslel, hľadiac na mapu rieky, ktorá na tomto území divoko meandrovala. Tento známy text, ktorý v literatúre započal žáner weird fiction, však poeticky ilustruje, ako Dunaj kedysi vyzeral vo svojej nespútanej podobe.
Bratislavou dnes medzi spevnenými brehmi preteká kanál konštantnej šírky, takmer úplne zbavený bočných ramien. Rieka je vo väčšine svojej dĺžky oddelená od verejného priestoru nábrežia protipovodňovým múrom. Na jej niekdajších nivách sa rozprestierajú mestské štvrte a zasypané ramená sa kde-tu pripomenú vo forme cesty či ulice. Akýmisi bublinami v čase a priestore sú dnes už len zvyšky lužných lesov na pravom brehu. Aký bol proces dezintegrácie bohato rozvetveného Dunaja do napriameného toku, ktorý poznáme dnes?
Plánovaná rieka v (ne)plánovanom meste
Akokoľvek máme tendenciu nazerať na rieky v mestách ako na prírodné entity, väčšina v skutočnosti predstavuje spleť prírodnej a kultúrnej histórie. Rieky sa v závislosti od miery regulovanosti nachádzajú niekde na škále od relatívne prirodzených po celkom umelé kanály.
Preto ak dnes vieme analyzovať mestá a ich podobu ako nikdy sa nekončiace projekty, ktorých forma nevyhnutne implikuje politickú víziu doby, analogicky môžeme skúmať aj rieky – ako ľudské konštrukty, ako projekty.
Mestá a rieky sa pritom nachádzajú v neustálom kolobehu príčin a následkov. Rieky zásadne organizovali mestský priestor a ohraničovali ho sieťou povrchových a podzemných kanálov. Nejedna rieka pretekajúca centrom mesta bola katalyzátorom priemyselných štvrtí alebo sa stala trhoviskom, miestom obchodu v priestore prístavísk a skladov. Údolia riek tiež poskytovali vhodný terén na pozemné dopravné cesty vrátane železníc, ktorými pretínali mesto, upevňovali a narúšali jeho priestorové usporiadanie. Mestá sa zákonite rozvíjali s ohľadom na obranu, bývanie a zásobovanie tovarom. Či už rieky nazveme vodným, alebo dopravným systémom, v každom prípade boli tiež priestorovým systémom votkaným do geografickej štruktúry mesta.
Kým Bratislava sa v priebehu času rozvíjala podľa viacerých plánov a dnes tvorí navrstvený palimpsest ich fragmentárnych realizácií, podoba Dunaja je z veľkej časti výsledkom systematických a kontinuálnych ľudských snáh o jeho pretvorenie.
Tok vody a tok tovaru
Dunaj je po celej svojej dĺžke charakterizovaný systémom panví, ktoré sú od seba oddelené priečnymi pohoriami. Zatiaľ čo v rozľahlých panvách a nížinách Dunaj v minulosti meandroval a roztekal sa, pred pohoriami sa prirodzene zužoval. Pre osídlenie na území dnešnej Bratislavy bolo kľúčové práve spolupôsobenie rieky a pohoria. Dunaj, ktorý pretekal v zovretí Devínskej brány, sa pod bralami Malých Karpát stáčal smerom na juh do úrodnej nížiny Žitného ostrova. Tento moment zúženia toku medzi Alpami a Karpatami sa stal zárodkom zhlukovania a usadzovania – kultúrnej sedimentácie, ktorá bola na počiatku mesta.
Zatiaľ čo strmé útesy Malých Karpát chránili stredoveké opevnené mesto zo severu, na juhu vytváral potrebnú bariéru bohatý systém rozvetvených dunajských ramien. Rieka bola prirodzenou ochranou mesta a zároveň jeho formálnym limitom. Jediný možný rozvoj bol smerom na severovýchod pozdĺž karpatských prístupových ciest. Následne, keď sa mesto rozrástlo za hranice opevnenia, boli to palisády, ktoré spolu s Dunajom tvorili uzavretý obranný veniec okolo vnútorných predmestí.
Dynamicky tečúca rieka plnila vo vzťahu k staticky ležiacemu mestu okrem obrany niekoľko ďalších funkcií. Prúdiaci tok vody predurčuje rieku na sprostredkovanie kontinuálneho toku tovaru, surovín a ľudí po rieke. Napriek mnohým prekážkam, najmä pri plavbe proti prúdu, bola preprava po rieke vždy efektívnejšia než po súši. Po rieke navyše plynul aj tok nehmotných komodít – bola prostriedkom prúdenia kapitálu, služieb, rozvoja, urbanizácie a kultúry.
Až do 18. storočia sa mestská štruktúra rozvíjala bez priameho kontaktu s Dunajom, čo ilustruje aj polkruhový tvar stredovekej Bratislavy, charakteristický pre mestá založené pri rieke. Brehy ostávali neobývané a formovala ich výhradne samotná aktivita rieky, ľudia boli nútení prispôsobovať sa jej kolísavému charakteru. Tok bol nestabilný v dôsledku plytčín, kľukatých ciest a povodní. V početných ramenách, medzi desiatkami ostrovov, Dunaj v zime zamŕzal a pri následnom pohybe uvoľnených ľadových krýh ničil krajinu ľadovými povodňami. Úprava rieky sa preto stala po nasledujúce dve storočia jedným z najdôležitejších a najambicióznejších projektov.
Dunaj pretekal v 18. storočí celou Habsburskou ríšou a etnicky rôznorodú monarchiu spájal od západu na východ. Okrem zreteľných hospodárskych a protipovodňových motivácií tak regulácia rieky predstavovala aj unikátnu príležitosť na zjednotenie národov pozdĺž jej toku do „Dunajskej monarchie“. Rieka bola v celej svojej dĺžke narovnávaná, zužovaná, prehlbovaná a prehradzovaná.
Regulácia Dunaja v Bratislave prebiehala v troch fázach. Prvú fázu iniciovala ešte Mária Terézia v 18. storočí a spočívala v budovaní ochrannej hrádze s Viedenskou cestou v jej korune. Táto konštrukcia oddelila od hlavného toku viaceré dunajské bočné ramená a započala tak dlhé obdobie vysúšania južného inundačného územia.
Krotenie prírody
Kým dnes vravíme o akomsi dematerializovanom posturbánnom svete, ktorým hýbu predovšetkým dátové a finančné toky, témou 19. storočia (a následne toho minulého) boli toky dopravné. Veď napokon aj samotná „hausmanizácia Paríža“ vo forme radikálnych zásahov do mestskej štruktúry bola ukážkou prioritizovania dopravných tokov v meste. Nová paradigma v plánovaní miest sa niesla v zmysle prísnej racionalizácie a viery v technické inovácie. Procesu plánovania miest sa ujali inžinieri, čo predstavovalo opak voči dlhodobému pôsobeniu evolúcie, prírodných podmienok a nie celkom koordinovaných ľudských činností. „Zeitgeist“ inžinierskej eufórie opisuje slovenský filozof Miroslav Marcelli:
„Pripomeňme, že inžinier je etymologický tvorca dômyselných vynálezov. Prečo by jedným vynálezom nemohla byť stavba nového mesta, nového, zdravého, čistého a priestranného bydliska pre masy ľudí. Prečo by sa ako tvorca nemohol stať tvorcom novej spoločnosti? Zdá sa, že inžiniersky prístup k riešeniam problémov tu nenaráža na žiadne neprekonateľné hranice: keď vedia navrhnúť a postaviť dom, navrhnú a postavia aj ulice a z ulíc celé mesto; keď vedia navrhnúť a postaviť cestu, most, kanál a hrádzu, navrhnú a postavia aj celú sústavu komunikácií a tokov.“
Vlna masívnych regulácií riek bola preto priamou reakciou na technokratický obrat. Parný pohon spôsobil, že rieky začali byť vnímané najmä ako dopravné prostriedky a regulačné práce sa sústreďovali predovšetkým na ich splavnenie. Zatiaľ čo v prirodzenom stave menia rieky svoj tok v závislosti od množstva vody, ktoré nimi preteká, inžinieri 19. storočia sa v zmysle krotenia riek snažili skonštruovať predvídateľné a čo najkratšie vodné cesty. Kým mestské asanácie boli ozdravovaním urbánnej štruktúry, regulovanie riek predstavovalo korekciu toku do efektívnej podoby splavného kanála, akejsi vodnej diaľnice.
Dunaj bol v tomto období tvarovaný pomocou priečnych kamenných výhonov, ktoré mali upraviť jeho krivolaké kontúry. Pokračovalo sa tiež v prehradzovaní a zahatávaní bočných ramien, aby bola masa vody sústredená do jednotného rýchleho kanála. Vyvrcholením transformácie rieky v Bratislave bola tretia fáza regulácie Dunaja na konci 19. storočia. Podľa projektu talianskeho inžiniera E. G. Lanfranconiho bol vtedy Dunaj zúžený do konštantnej šírky 300 metrov a jeho bočné ramená boli definitívne oddelené. Forma a brehy rieky boli definované do podoby, akú poznáme dnes.
Právo na rieku
Dunaj prešiel v priebehu času nielen fyzickou transformáciou, ale aj opakovanou premenou svojho významu. Ako deštruktívny nebezpečný živel síce plnil ochrannú funkciu mesta a bol tiež zdrojom obživy, na účelové využitie však bolo nutné rieku skrotiť. Takto kontrolovaná a napriamená vodná cesta dlho plnila potreby industriálnej spoločnosti.
Dnes sa však v kontexte zmeny klímy a šiesteho najväčšieho vymierania druhov naskytá možnosť pre ďalší obrat v myslení. Hľadíme na dedičstvo modernistického prístupu a zamýšľame sa, ako rieke aspoň čiastočne prinavrátiť jej prirodzenú podobu. Pre osvojenie si nových udržateľných stratégií mestského rozvoja je potrebné opustiť dlhodobo zaužívané nazeranie na krajinu ako na priestor na nekonečnú exploatáciu. Oblúkom sa preto po období systematickej regulácie dostávame k opačnej potrebe – rieku deregulovať.
Ochrana vzácnych biotopov, sprietočnenie niektorých zaniknutých ramien a opätovné zaplavovanie inundačných území lužných lesov budú kľúčovými témami pre koexistenciu riek a miest v budúcnosti. Napokon, prečo by právo na rieku v meste nemohli mať aj iné než ľudské entity – ohrozené rastliny, živočíchy, podzemné vody či vzduch?
Literatúra
1 BLACKWOOD, Algernon.: Vrby. Praha: Vyšehrad 2018. Z anglického originálu: The Willows. 1907.
2 AURELI, Pier Vittorio (ed.).: City as a Project. Berlin: Ruby Press 2013.
3 MORAVČÍKOVÁ, Henrieta – SZALAY, Peter – HABERLANDOVÁ, Katarína – KRIŠTEKOVÁ, Laura – BOČKOVÁ, Monika.: Bratislava (Ne)plánované mesto. Bratislava: Slovart 2020.
4 DE SOLÀ-MORALES, Ignasi.: Present and Futures. Architecture in Cities. In DE SOLÀ- MORALES, Ignasi – COSTA, Xavier (eds.). Present and Futures. Architecture in Cities. Exhibition catalogue. Barcelona: Actar 1996.
5 PIŠÚT, Peter.: Využitie historických krajinomalieb na rekonštrukciu regulačných prác v koryte rieky – príklad Dunaja v Bratislave. In Geographia Cassoviensis 2018. roč. 12, č. 2, s. 173 – 194.
6 MARCELLI, Miroslav.: Mesto vo filozofii. Bratislava: Kalligram 2011.
7 BOČKOVÁ, Monika.: River as a flow of commodities: The reasoning behind the third Danube regulation in Bratislava by Enea Grazioso Lanfranconi. In Alfa: architecture papers of the Faculty of architecture and design STU, 2021, roč. 26, č. 4, s. 46 – 54.
Monika Bočková
Je architekta a členka výskumného kolektívu Oddelenia architektúry v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. Na Fakulte architektúry a dizajnu STU ukončila doktorandský výskum dizertačnou prácou pod názvom „Plánovaná rieka: Vzťah Dunaja a Bratislavy v kontexte mestského plánovania od 18. storočia po súčasnosť.“ Je spoluautorkou publikácií Bratislava (ne)plánované mesto (2020), Ročenka slovenskej architektúry (2020) či Správa o slovenskej architektúre (2023). Venuje sa skúmaniu urbánnych dejín, ale aj kritickému písaniu o architektúre a občianskemu aktivizmu.
Celý text si prečítate aj v tlačenom magazíne Koncept 4/2023