Text: Zuzana Pastirčák Duchová
Obrazová príloha: JKMM
Nedávno som sa zúčastnila na konferencii Green Building Summit, kde som mala to potešenie stretnúť sa so Samppom Lappalainenom, architektom s vášňou pre vytváranie udržateľnej infraštruktúry pre šťastnejšiu spoločnosť. Čo si pod tým máme predstaviť, vysvetľuje v rozhovore.
Ako sa ti páčila konferencia Green Building Summit v Bratislave a jej témy?
Konferencia bola super zorganizovaná. Myslím, že všetci sa v podstate zhodli na tom, že ako ľudstvo máme problém. Minulý rok bol najteplejším rokom v histórii merania priemerných globálnych teplôt – treba niečo robiť. Problémom však je, že je tu toľko hlasov, toľko názorov, že pre projektantov a staviteľov je ťažké rozhodnúť sa, koho počúvať. Je tu veľa greenwashingu a každý dodávateľ tvrdí, že používanie jeho výrobku je udržateľné, ale ktovie, ako to naozaj je.
Myslím si, že to tak bude stále, pretože nemôžeme s úplnou istotou dať len jeden jednoduchý návod, napríklad že stačí všetko natrieť nazeleno a bude to „ono“. Pretože každá budova je jedinečná a do procesu výstavby vstupuje toľko rôznych profesií a toľko rôznych vecí, ktoré treba zvážiť. Aká je teda tvoja praktická rada, ako sa aspoň pokúsiť dosiahnuť ideál?
Ak chceme znížiť emisie, ak chceme zastaviť globálne otepľovanie, musíme zastaviť tvorbu emisií CO2. A jediný spôsob, ako to môžeme v stavebníctve dosiahnuť, je menej stavať. To je jednoduché riešenie, o tom sa nedá diskutovať. Lenže žijeme vo finančnom systéme, ktorý od ľudí vyžaduje, aby stavali a spotrebovávali viac. A aby sme zabezpečili neustály hospodársky rast, musíme sa neustále zaoberať ďalšou výstavbou. Problémom je, že naša planéta to všetko nezvládne.
Ak chceme, aby sa nám nejako podarilo znížiť emisie, mali by sme zmeniť spôsob, akým vytvárame infraštruktúru a rast: namiesto búrania existujúcich budov a ich nahrádzania novými betónovými budovami by sme mali začať využívať svoju predstavivosť a vymýšľať spôsoby, ako staré budovy renovovať, dať im nový život. A, samozrejme, ak staviame niečo nové – pretože niekedy sa naozaj nemôžeme vyhnúť stavbe nového –, mali by sme použiť drevo alebo recyklované materiály. Vytváraním drevených stavieb nevzniká CO2, práve naopak, v skutočnosti sa v nich uchováva alebo zadržiava CO2, ktorý bol v nich uložený, keď strom rástol. Použitie recyklovaného materiálu znamená, že materiál už existuje a jeho spracovanie už pravdepodobne nevyžaduje toľko energie. Mali by sme sa tiež uistiť, že ak niečo postavíme, vydrží to aspoň 200 rokov, pretože zakaždým, keď postavíme niečo, čo vydrží len 30 rokov, budeme to musieť o ďalších 30 rokov nahradiť novou stavbou.
Počas samitu ma sklamal nedostatok príkladov použitia recyklovaných stavebných materiálov a konštrukcií. Potrebujeme viac takýchto projektov, ktoré by sme mohli nasledovať. Ja som odprezentoval dva príklady JKMM. Múzeum Amos Rex je komplex budov s podzemnou prístavbou, ktorá dáva nový život starej budove. Podobne aj Tanečný dom bol postavený okolo starej továrne na káble, čím vznikol funkčný komplex. Oba príklady poukazujú na význam integrácie starej a novej architektúry.
Ďalšie dva naše príklady udržateľnej architektúry vo Fínsku boli: Knižnica Fyyri v Kirkkonummi, kde bol okolo existujúcej budovy knižnice postavený väčší rám, aby sa znížila potreba nových stavebných materiálov. Druhým príkladom je budova Think Corner v Helsinkách, ktorá je zvonka nová, ale zvnútra sa zachovali dosky a konštrukcie zo 70. rokov.
Veľa hovoríš o šťastí, čo to znamená v kontexte architektúry?
Naši zakladatelia mali filozofiu, že šťastie je najvyššou úrovňou udržateľnej spoločnosti. Je to možno trochu provokatívne myslenie, ale ide o to, že v základoch spoločnosti je biznis a technológie a ak tieto fungujú, môžeme budovať vedomosti, kultúru a blahobyt. Takže náš dizajn tak trochu kategorizujeme do týchto troch skupín: vedomosti, kultúra a blahobyt (wellbeing). A ak tieto fungujú, potom na ich vrchole môžeme mať šťastie. A radi si myslíme, že to, že Fínsko je v rôznych rebríčkoch označované ako najšťastnejší národ už siedmy rok za sebou, je tak trochu aj zásluhou architektov, pretože sme vytvárali infraštruktúru pre túto šťastnú spoločnosť.
To je naozaj pekný marketing a myslím, že ste boli propagátori ideí Nového európskeho Bauhausu ešte predtým, ako to bolo cool. Poznáte Nový európsky Bauhaus? Zúčastňujete sa na nejakých aktivitách tejto iniciatívy?
Existuje jeden projekt, do ktorého sme sa zapojili. Je to stará elektráreň v Riihimäki, blízko Helsínk. Je to stará budova továrne z červených tehál, ktorá je súčasťou tejto iniciatívy.
To naozaj znie ako jeden z pilierov NEB, ktorým je krása. Pre mňa je to veľmi podobné filozofii šťastia, teda keď sa sústredíte len na pravidlá a čísla, nestačí to. My ako architekti alebo ako ktokoľvek, kto pôsobí v spoločnosti, musíme brať do úvahy aj tieto mäkké faktory rozvoja mesta a výstavby.
Jednou z dôležitých vecí, na ktorú stavitelia a architekti, developeri a investori pri navrhovaní budov a miest často zabúdajú, je hravosť a to, aby ľudia aj sami niečo vytvorili. Zastavané prostredie by im nemalo byť dané zhora nadol, od architektov k občanom – ľudia musia mať možnosť sami sa podieľať na tom, ako žijú. Vždy by sme mali nechať tomuto priestoru trochu voľnosti, aby ľudia mohli byť tak trochu spontánni a hraví a sami si ho dotvorili. Myslím si, že mestá ako Berlín urobili niečo správne, pretože je tu veľa príležitostí na spontánnu tvorbu.
Alebo mi prichádza na um pojem vzťah, keď máte vzťah k nejakému miestu, potom ste ochotní toto miesto chrániť a ste ochotní sa oň starať. Je to aj pojem krása, keď považujete niečo za krásne, tak máte k tomu vzťah, potom to nechcete zbúrať, potom nevytvárate ekologické problémy…
Ako dosiahnuť, aby niekto miloval budovu, v ktorej sa nachádza? Ak jednoducho odovzdáte všetko, čo je pre užívateľa budovy navrhnuté a vyrobené, a poviete: „Toto je tvoja budova, mal by si ju milovať!“, nevytvoríte pre toho človeka vlastnícky vzťah k budove. No ak dovolíte ľuďom, ktorí budovu používajú alebo v nej bývajú, aby budovu stvárnili, ako oni chcú a vytvorili si k nej svoj vzťah, až potom im na nej začne záležať. My architekti predpokladáme, že môžeme dať ľuďom budovy len tak a predpokladáme, že ich budú mať radi, ale ľudia by mali mať vždy právo na svoj vlastný malý dotyk.
Takže ti neprekáža, keď ľudia pridávajú do tvojho návrhu?
No, ak sú to graffiti na stene knižnice, možno si pomyslím, že by to mohlo byť možno niekde inde, aj keď graffity mám rád. Samozrejme, vždy nastane moment, keď súkromný klient, ktorý si stavia svoj vysnívaný dom, začne pridávať svoje vlastné obľúbené veci, teda možno „zlé“ obrazy, nesprávny druh nábytku a podobne. Samozrejme, že to nie je zlé, ale len niečo, čo by som nepoužil ja. Architekti by sa mali snažiť pamätať na to, že navrhovanie budovy je spolutvorba projektu. Architekt je tu na to, aby pomáhal ľuďom plniť ich sny, nie svoje vlastné sny architekta. A ak je spokojný používateľ alebo klient, mal by byť spokojný aj architekt.
Pred niekoľkými rokmi sme tu mali na diskusii hosťa z rakúskej komory architektov, ktorý povedal, že v rakúskych architektonických súťažiach je zakázané mať super vydizajnované realistické vizualizácie projektov, môžete prezentovať len technickú dokumentáciu, aby ste neovplyvnili laikov v porote, že to bude vyzerať super cool na „vizoške“ a nakoniec to tak nemusí byť. Aké sú vaše skúsenosti vo Fínsku s väčšími projektmi a s komunikáciou názorov vo vzťahu k verejnosti a presviedčaním samospráv a iných zainteresovaných strán?
Vizualizácie časom získali na význame a môžu ovplyvniť názory porotcov a orgánov, čo je nešťastné. Neprofesionálom však poskytujú rýchly a jednoduchý spôsob, ako pochopiť návrhy budov. V súťažiach s množstvom prihlásených návrhov je prirodzená tendencia predpokladať, že návrhy so slabými vizualizáciami nemusia byť dostatočne dobré. To by mohlo viesť k tomu, že lepšie projekty by prehrali s menej hodnotnými len kvôli lepším vizualizáciám.
Áno, potom sa z toho nestáva súťaž najbystrejších nápadov, ale toho, kto má viac peňazí, aby si mohol dovoliť firmu, ktorá dokáže urobiť efektné vizualizácie.
Vizualizácie sú čoraz dôležitejšie, ale súťaže sú drahé. Náš ateliér vyhral (ale aj prehral) viac súťaží ako ktorýkoľvek iný vo Fínsku a každý rok na ne minieme veľa zdrojov. Je to veľa práce a môže prísť sklamanie, ale nemôžeme si dovoliť mať zlé vizualizácie, pretože musíme zapôsobiť na porotu.
Vždy to potom môžete použiť vo svojom portfóliu a zostať optimistický…
Ak sa pozriete na našu webovú stránku, je tam veľa pekných vizualizácií projektov, ktoré sme nevyhrali a získali sme druhé miesto, a tie tam zostávajú. Je pekné, že sú v portfóliu, áno, ale je to aj niečo ako nôž v rane, pretože vždy, keď to vidíme, spomenieme si na tú nepríjemnú súťaž, ktorú sme mali vyhrať.
Áno, ale z pozície používateľov by som vám chcela poďakovať za príspevok do diskusie. Myslím si, že súťaže sú veľmi dôležité a je dôležité, aby sa o projektoch diskutovalo, nielen aby sa zamestnal kamarát kamaráta alebo niekto, kto je rodinným príslušníkom politika, pretože práve toto posúva našu spoločnosť dopredu. Rada by som si to myslela. Hovorili sme spolu predtým aj o niektorých negatívnych aspektoch v spoločnosti. Ako teda môžeme mať stále nádej, že sa nám podarí bojovať proti klimatickým problémom a spoločenským nerovnostiam a podobným problémom?
Spoločnosť môžeme ovplyvňovať z dvoch smerov: zhora nadol a zdola nahor. Ako dizajnéri môžeme používať udržateľné riešenia, ale ak chce klient ublížiť planéte, nemôžeme ho zastaviť. Zmena by mala prísť zhora nadol pomocou nariadení a dotácií na udržateľné rekonštrukcie. Vďaka tomu bude udržateľná výstavba výhodnejšia a investori ju budú nasledovať.
Myslíš si, že pomôže aj dobré PR? Keď má spoločnosť napríklad ekologickú certifikáciu?
Myslím si, že je to dobrý začiatok, ale zároveň… všetky nové budovy, ktoré vidíme, všetky nové kancelárie majú certifikáty LEAD alebo BREEAM, ale stále sú to nové budovy. Tieto certifikáty sú väčšinou vytvorené na meranie spotreby energie v budove, nakoľko je ekologická alebo udržateľná, keď sa používa, ale bolo ekologické ju postaviť? Problém je v tom, že sa vôbec museli postaviť. Tieto budovy budú prínosom pre klímu a ľudstvo až o 50 alebo 100 rokov, pretože ak sa o 50 rokov nezbúrajú a ak budú stále udržateľné, potom možno budú mať nejakú cenu. Emisie vznikli už pri ich výstavbe.
Keď sa nad tým zamyslím aj z pohľadu žurnalistiky o architektúre, keď chcete písať články o super udržateľnej rekonštrukcii, ktorá sa robí na mieste s miestnymi ľuďmi s nízkym rozpočtom, tak vám žiadna firma nedá peniaze na reklamu, potom nemáte peniaze na zaplatenie autorov článkov a nemôžete ovplyvniť myslenie, takže aj to je len tlak na to, aby sa stavalo viac a viac a aby sa uverejnil článok o novom dome, ktorý bol postavený v minulom roku, pretože keď uverejníte niečo spred piatich rokov, tak to nie je zaujímavé pre sponzorov.
Pretože všetko je prepojené. Keď je podnikanie ziskové, sú s ním spojené všetky druhy ďalších biznisov, keď je podnikanie neziskové alebo akcia, ktorá nie je zisková, nikoho to nezaujíma, takže je ťažké získať pozitívne PR alebo publicitu pre veci, ktoré by mohli byť skutočne dobré, aby sa o nich ľudia dozvedeli.
Na projekte Novej Cvernovky v Bratislave pracujú napríklad mladí profesionálni architekti, ktorí sa riadia princípmi opätovného využívania stavebných materiálov. Žiaľ, málokto o tom vie, pretože módne architektonické časopisy radšej prezentujú nové a drahé stavby.
Potrebujeme zmenu v myslení tohto odvetvia. Politici a stavebné regulačné orgány musia prevziať iniciatívu a zmeniť zákony na celom svete tak, aby bolo nerentabilné poškodzovať planétu. Spoločnosti sa usilujú o maximálny zisk a je pre ne prirodzené, že si vyberajú možnosti, ktoré sú pre ne výhodné. Nemôžeme im to mať za zlé.
Zaznamenal si počas svojej kariéry nejaké významné zmeny v legislatíve vo Fínsku?
Energetická účinnosť budov sa dosahuje prostredníctvom hrubších stien a účinnej izolácie. So zvýšeným využívaním technológií sa však budovy stávajú zraniteľnejšími. Renovácia starých budov pomocou high-tech zariadení môže viesť k problémom, ak sa nepoužívajú správne, spôsobujú plesne a hnilobu. Je dôležité zachovať staré metódy a znížiť závislosť od technológií, aby sa budovy nestali zraniteľnými.
Je v súčasnosti vo fínskej architektúre zvykom inšpirovať sa niektorými starými kultúrami, napríklad Sámami?
Nie je to jednoduchá téma. V poslednom čase sa veľa diskutuje o adaptácii prvkov zo samijskej kultúry do hlavnej fínskej kultúry. A ak je to v poriadku, ide o kultúrne privlastňovanie.
Alebo je to kolonizácia.
Možno by na to mal odpovedať nejaký Sám. Pri výstavbe nových stavieb sa berie do úvahy najmä energetická účinnosť, hrubšie steny a lepšia izolácia. Recyklácia energie v budovách spôsobila, že sme viac závislí od technológií. Používanie architektonických prvkov inšpirovaných inými kultúrami bolo bežné počas celej histórie ľudstva. Využívanie prírodných prvkov, ako je drevo, kameň a voda, v architektúre a dizajne predstavuje udržateľný prístup. Je však dôležité rešpektovať a konzultovať s komunitou Sámov pred prijatím akýchkoľvek prvkov z ich kultúry.
Existuje vlastne niečo ako tradičná fínska architektúra?
Tradičná fínska architektúra je jednoduchá a zvyčajne vyrobená z dreva alebo guľatiny. Budovy boli v minulosti zvyčajne pomerne malé, so strechami, ktoré chránili pred snehom a vodou. V minulosti sa v nich často chovali zvieratá, aby sa zohriali. Tradícia vo výzdobe je minimálna, len tie najbohatšie majú nejaké ozdobné prvky.
A máte aj kultúru víkendových domov, ako máme my. Na Slovensku je úplne bežné mať niekde záhradu a potom si tam chodiť pestovať vlastnú mrkvu alebo iné zeleniny.
Myslím, že naša história súvisí s pobytom v prírode. A tiež to, že nemáme super husté mestá. Vždy sú tu parky a zelené plochy. Keď prídete do Helsínk lietadlom, vidíte, že sú plné zelene. Takže je tu dlhá tradícia spojenia s prírodou. Myslím, že vo Fínsku sú 3 alebo 4 milióny sáun. A odhadoval by som, že je tam aspoň 1 alebo 2 milióny letných chát. Je nás menej ako 6 miliónov. Takže vlastne sme na tom takmer rovnako, Slováci aj Fíni. Ale áno, je to fínsky zvyk, chodiť na letné chaty cez víkendy a najmä v lete.
Bol si už na Slovensku v saune?
Nie. Máte sauny?
Samozrejme.
Existujú aj verejné sauny?
Nie je to tak, že by boli v každom hoteli ako vo Fínsku. No stávajú sa samozrejmosťou. Napríklad v Spišskom Hrhove je jedna nová krásna od Woven architektiek. A je aj sebestačná, pretože sa tam kúri drevom a je tam prírodný potôčik.
To je zaujímavé. Pre nás Fínov, keď ideme do strednej Európy a snažíme sa nájsť sauny, je to niekedy komplikované. V niektorých krajinách sú sauny miestom, kde sa stretávajú muži, u nás nie sú bežné nejaké sexuálne podtóny. V Helsinkách bolo pred 100 rokmi veľa verejných sáun. Nie všetky byty mali kúpeľne. Bolo veľmi bežné umývať sa vo verejných saunách raz týždenne. Máte tu niečo podobné?
Nebola to sauna, ale verejné kúpele.
Existujú ešte?
Nie všetky, ale odporúčam ti knihu Martina Zaička o kúpeľoch a termálnych prameňoch na Slovensku. Je tam aj veľa modernej architektúry, ktorú možno stále obdivovať. Mnohé slovenské termálne pramene a kúpele sú známe aj na medzinárodnej úrovni.
Som si istý, že keby sme mali horúce pramene, mali by sme niečo podobné. Vyzerajú veľmi pekne.
Áno, určite by si mal ísť do slovenských kúpeľov, keď opäť prídeš pracovať na vyhodnocovaní tohtoročných ocenení CEZAAR! Myslím, že toto je dobré miesto na ukončenie rozhovoru, rada som ťa spoznala a teším sa na ďalšie stretnutia!
SAMPPA LAPPALAINEN /fi/
Samppa je partnerom v JKMM Architects, jednej z najväčších a najúspešnejších architektonických kancelárií vo Fínsku. Zohráva kľúčovú úlohu pri spájaní rôznych záujmov developerov a investorov, avšak zároveň zabezpečuje vysokú kvalitu architektúry a vytváranie zmysluplných mestských častí. Samppa začal svoju profesionálnu kariéru v roku 2005 založením vlastného ateliéru. Odvtedy pracoval vo viacerých oblastiach a projektoch, od luxusných súkromných domov a historických rekonštrukcií až po udržateľné projekty a mestské projekty. Verejnosti vo Fínsku je známy ako moderátor v ocenenej televíznej relácii „Grand Designs Finland“. Porotca ocenenia CEZAAR v roku 2024.
Tento text nájdete v printovom magazíne Koncept 06