Slovenskú strešnú krajinu tvorí sčasti tradícia, modernistická zástavba i všadeprítomné paneláky. Na nasledujúcich stránkach Konceptu 09 sa dotkneme výberu možných vízií a riešení. Strecha je jedným z najzákladnejších prvkov architektúry, symbolizujúcich ochranu a bezpečie. Od pravekých prístreškov z vetiev a trávy až po monumentálne strechy katedrál a moderné konštrukcie zo skla a z ocele strecha znázorňuje technologické možnosti, kultúrne hodnoty a estetické ideály svojho obdobia. V histórii sa na ňu zamerali mnohí architektonickí teoretici a vizionári ako Vitruvius, Marc-Antoine Laugier, Christian Norberg-Schulz či Rem Koolhaas. Zrekapitulujme si vývoj myšlienok o streche od jej archetypálnych podôb až po moderné a postmoderné interpretácie, ktoré sú podkladom súčasného uvažovania o podobách, funkciách a význame striech. Na pozadí klasických diel architektov, ako sú Le Corbusier, Frank Lloyd Wright, Kenzo Tange či Frei Otto, si zopakujeme, ako sa strecha stala miestom, kde sa technológia stretáva s prírodou a kde architektúra reaguje na aktuálne potreby spoločnosti.
Vitruvius vo svojom klasickom diele De architectura libri decem (Desať kníh o architektúre) zdôrazňuje tri základné princípy architektúry: pevnosť (firmitas), úžitok (utilitas) a krásu (venustas). Strecha v tomto kontexte zohráva kľúčovú úlohu ako neoddeliteľná súčasť pevnosti a ochrany, poskytujúc budovám stabilitu a bezpečie pred vonkajšími vplyvmi. Následne sa v dejinách európskej architektúry rozvíjal i koncept prachyže alebo archetypálneho obydlia, ktorý je základným modelom, ktorý symbolizuje pôvod architektúry a vychádza z myšlienky, že prvé obydlie človeka bolo jednoduchou konštrukciou z prírodných materiálov. Tento pojem spopularizoval Marc-Antoine Laugier vo svojom diele Essai sur l’architecture (1753), kde opísal prachyžu ako ideál architektúry, ktorý stelesňuje funkčnosť a harmóniu s prírodou. Podľa Laugiera pozostávala zo štyroch stĺpov, z horizontálneho trámu a zo šikmej strechy, ktorá chránila pred počasím. Prachyža ovplyvnila mnohých teoretikov ako Gottfried Semper, ktorý ju vnímal ako základ teórie odievania architektúry (Bekleidungstheorie), či Martina Heideggera, ktorý skúmal vzťah medzi človekom, obydlím a svetom. Tento koncept sa stal inšpiráciou aj pre modernú architektúru, ktorá zdôrazňuje funkčnosť, jednoduchosť a spojenie s prírodou, čím zostáva nadčasovým symbolom základov architektonického myslenia.
Tvary a možnosti striech nesú všeobecné pomenovania, ku ktorým mnohí anonymní stavitelia dospeli v priebehu storočí – sedlová, stanová atď. Niektoré typy dizajnu získali popularitu neskôr a v súčasnom jazyku majú už tiež stále miesto. Manzardová strecha je pomenovaná podľa francúzskeho architekta Françoisa Mansarta, ktorý ju popularizoval v 17. storočí. Tento typ strechy sa stal symbolom francúzskej architektúry, najmä počas obdobia baroka a klasicizmu, a výrazne ovplyvnil výstavbu v Paríži počas Haussmannovej prestavby mesta v 19. storočí. Aj v súčasnosti nachádza miesto v stavebníctve vďaka svojej schopnosti efektívne využívať priestor a súčasne prinášať špecifický vzhľad – vizuál tradície s praktickými požiadavkami dnešného životného štýlu. Tento typ strechy umožňuje vytvoriť plnohodnotné obytné podkrovie, čo je obzvlášť atraktívne v mestských oblastiach, kde je potrebné maximálne zhodnotiť každý štvorcový meter.
Moderna sa snažila tieto zaužívané postupy, naopak, spochybniť a očistiť od zbytočných prvkov. Le Corbusier vo svojej práci Vers une Architecture poukazuje na to, že strecha nemusí slúžiť len na ochranu, ale môže byť aj funkčným a estetickým prvkom architektúry. Le Corbusier spropagoval ploché strechy ako revolučný prvok moderného dizajnu, opozíciu voči tradícii a vernakulárnemu štýlu. Preňho boli ploché strechy nielen funkčné, ale aj priestorom pre život – terasami, ktoré mohli slúžiť na oddych a spojenie s prírodou. Tento prístup bol kľúčovým v jeho piatich zásadách modernej architektúry. Podobne Frank Lloyd Wright propagoval koncept strechy ako organickej súčasti budovy. V jeho prácach, napríklad pri Fallingwater alebo usadlosti Taliesin, strechy harmonicky splývajú s krajinou a zdôrazňujú filozofiu organickej architektúry.
Ďalší z významných modernistov Adolf Loos vo svojich esejach Ornament a zločin (1908) kritizoval nadmerné zdobenie architektonických prvkov vrátane striech. Strecha bola preňho predovšetkým praktickým prvkom, ktorý však musel byť elegantný a čistý v dizajne. Hoci priamo o strechách nenapísal samostatnú teóriu, jeho postoje k architektúre a dizajnu ich významne ovplyvnili. Loos veril, že architektúra by mala byť racionálna a strecha mala byť jednoduchým a logickým riešením, ktoré odpovedá na potreby budovy. Z jeho stavieb je zrejmé, že inklinoval k šikmým alebo mierne zalomeným strechám, ktoré boli v súlade s tradičnými stavebnými formami. V projekte Villa Müller v Prahe (1930) je strecha – terasa nenápadnou súčasťou celkovej architektonickej formy a nezatieni koncept racionálneho priestoru. Hoci Loos ocenil moderné prístupy k architektúre, bol skeptický voči plochým strechám, ktoré považoval za nevhodné v stredoeurópskych klimatických podmienkach. Tvrdil, že ploché strechy sú nepraktické a náchylné na problémy spôsobené snehom a dažďom. Týmto postojom sa odlišoval od modernistov, ako bol Le Corbusier, ktorí považovali ploché strechy za symbol pokroku.
Christian Norberg-Schulz vo svojej práci Genius Loci: Towards a Phenomenology of Architecture skúma vzťah medzi architektúrou a miestom, pričom strecha hrá významnú úlohu ako symbol ochrany a sprostredkovateľ medzi interiérom a exteriérom. Strecha podľa neho reprezentuje základnú ľudskú potrebu po útočisku, vytvára prechod medzi „vnútorným“ svetom budovy a „vonkajším“ svetom prírody. Tento vzťah je kľúčový pre pochopenie ducha miesta, tzv. genius loci, ktorý architektúra musí rešpektovať a podporovať. Strecha formuje dialóg medzi budovou a krajinou, pričom jej ochranná funkcia uzatvára priestor, aby poskytla pocit bezpečia, zatiaľ čo jej otvorené prvky, ako presahy či otvory, umožňujú vizuálne a fyzické prepojenie s okolím. Norberg-Schulz poukazuje na to, že v rôznych kultúrach strechy odrážajú lokálne podmienky, klímu a spôsob života, pričom tradičné strechy svojím tvarom a materiálmi rešpektujú genius loci, zatiaľ čo moderné strechy často strácajú tento kontakt so svojím prostredím. Zdôrazňuje, že strecha by mala byť viac než len technickým riešením – jej dizajn ovplyvňuje nielen estetiku a funkčnosť stavby, ale aj to, ako ľudia prežívajú priestor a vnímajú svoje spojenie s miestom.
V druhej polovici 20. storočia sa dostáva do pozornosti aj širší globálny kontext. Nové technológie prinášajú aj nové možnosti reinterpretácie tradícií. Kenzo Tange, významný japonský architekt, vo svojej tvorbe často spájal tradičné princípy japonskej architektúry s modernistickými ideálmi, pričom strecha zohrávala kľúčovú úlohu ako estetický, funkčný a symbolický prvok. Tange reinterpretoval tradičné japonské strechy so sklonom a s vrstvenými líniami a začlenil ich do moderných konštrukcií. V ikonických projektoch, ako sú Olympijský štadión v Tokiu (1964), navrhol dynamické strešné konštrukcie využívajúce moderné inžinierske technológie, pričom čerpal inšpiráciu z tradičných foriem. Strecha v jeho dielach symbolizovala prechod medzi prírodou a architektúrou, zároveň zdôrazňovala otvorenosť a spojenie s okolím. Tangeho práce, ako napríklad Peace Memorial Park v Hirošime, demonštrujú jeho schopnosť využívať strechu ako akcent. Hnutie japonského metabolizmu prinieslo významný príspevok k svetovej teórii architektúry. Metabolisti navrhovali strechy ako súčasť modulárnych a dynamických systémov, ktoré umožňovali prispôsobenie štruktúry meniacim sa potrebám, pričom zároveň slúžili ako verejné a rekreačné zóny. V megaštruktúrach, ako boli návrhy Kenza Tangeho pre Expo ’70 v Osake, strecha často predstavovala rozľahlý mestský priestor na sociálne interakcie a rôzne funkcie.
Pri téme striech je dôležité spomenúť teoretické i praktické dielo nemeckého architekta a vizionára menom Frei Otto. Zvlášť jeho návrhy strešných konštrukcií kombinovali estetickú eleganciu, technickú precíznosť a ekologickú udržateľnosť. Otto bol priekopníkom ľahkých napnutých membránových a lanových štruktúr, ktoré minimalizovali materiálovú spotrebu, no zároveň poskytovali maximálnu pevnosť a flexibilitu. Jeho dielo, napríklad strešné konštrukcie pre Olympijské hry v Mníchove (1972), demonštruje schopnosť strechy vytvárať dynamický priestor, ktorý je v harmónii s okolím. Frei Otto sa inšpiroval prírodnými formami, ako sú pavučiny či kvapky vody, a tieto princípy preniesol do svojich návrhov, kde strecha často pôsobila ako živý prvok reagujúci na svetlo, vietor a iné environmentálne podmienky. Ďalším medzníkom v architektúre strešných konštrukcií je nepochybne tvorba vizionára Buckminstera Fullera. Vnímal strechu ako viac než len ochranný prvok – preňho bola symbolom efektívneho využitia zdrojov a maximalizácie priestoru s minimálnou materiálovou náročnosťou. Geodetické kupoly založené na princípe trojuholníkových modulov ponúkali extrémnu pevnosť pri nízkej hmotnosti a vynikali schopnosťou pokryť veľké priestory bez nutnosti vnútorných stĺpov. Tieto konštrukcie, napríklad kupola na výstavisku Expo ’67 v Montreale, demonštrovali jeho filozofiu udržateľnosti a jeho snahu o dizajn, ktorý by mohol byť lacno reprodukovaný. Fullerove strešné konštrukcie symbolizovali spojenie medzi technológiou, estetikou a ekologickými hodnotami, čím sa stali ikonickými príkladmi architektúry 20. storočia.
Nadšenie modernistov a priekopníkov pokroku zmiernil nástup postmoderny. V postmodernej architektúre získala strecha významnú rolu ako nositeľka symbolického, historického a estetického odkazu, čím sa odklonila od strohej funkčnosti. Architekti postmoderny ako Robert Venturi, Michael Graves či Charles Moore zdôrazňovali význam ornamentu a regionálnej identity, čo sa prejavovalo aj v návrhoch striech. Strecha v tomto období často odkazovala na historické formy, ako sú sedlové alebo manzardové strechy, pričom tieto prvky boli reinterpretované v duchu irónie, hry a kontrastu. Okrem toho sa strecha stala nástrojom na vyjadrenie lokálneho kontextu a kultúrnych odkazov, čím prispievala k vytváraniu jedinečnej identity budov. V postmoderných návrhoch sa tak strecha opäť vrátila k svojej tradičnej symbolike ochrany a reprezentácie, no zároveň reflektovala filozofiu eklekticizmu a slobodného prejavu, ktorá je základom postmodernej architektúry.
Strecha ako element architektúry má potenciál stať sa multifunkčnou platformou – miestom na stretávanie, pestovanie zelene, produkciu energie či experimentovanie s novými technológiami. Architekt s globálnym výtlakom Rem Koolhaas venoval téme strechy jeden zo svojich zošitov z publikácie Elements of Architecture v rámci témy 14. bienále v Benátkach, ktorej bol aj kurátorom. Vyzdvihuje koncept strechy ako „piatej fasády“, ktorá ponúka nový pohľad na využitie priestoru, často zanedbávaného v tradičnom dizajne. Koolhaas tiež kritizuje uniformitu konvenčných striech a vyzýva k ich prehodnoteniu v súlade s potrebami dnešnej spoločnosti a klimatickými výzvami. Koolhaasov koncept nie je vedecký, podobne ako pri predošlých publikáciách OMA ide o skôr o voľný tok ideí v priestore architektonickej predstavivosti. Odkaz na kultúru 70. rokov evokuje ducha rebélie a skúmania, ktorý spochybňuje akademické alebo profesionálne normy v architektúre.
Peter Zumthor sa vo svojich dielach a textoch nezaoberá priamo strechou ako izolovaným prvkom, ale venuje sa jej významu v kontexte atmosféry, materiálov a vzťahu medzi priestorom a človekom. V jeho knihe Atmospheres: Architectural Environments, Surrounding Objects strecha hrá úlohu ako súčasť celkového zážitku z priestoru. Objíma a poskytuje útočisko, definuje vzťah medzi interiérom a exteriérom. Strecha môže manipulovať so svetlom, zvukom a s teplotou, čím prispieva k senzorickému zážitku z budovy. Zumthor vníma strechu ako estetický prvok, ktorý môže zdôrazniť harmóniu budovy s okolím. Napríklad pri svojom projekte Therme Vals použil vrstvený kameň, ktorý sa nachádza v okolitej krajine.
Strecha v architektúre nie je len funkčným prvkom ochrany, ale aj významným symbolom identity, estetiky a spojenia s prostredím. Strecha dnes umožňuje reinterpretáciu historických foriem aj experimentovanie s novými materiálmi a technológiami. Rôzne prístupy architektov dokazujú, že strecha môže byť nielen architektonickou výzvou, ale aj nástrojom na vytváranie atmosféry, spájanie prírody a technológie a reagovanie na globálne výzvy 21. storočia.
Zuzana Pastirčák Duchová
Literatúra:
Koch Wilfried, Evropská architektura, Praha: Ikar, 1998.
Koolhaas, Rem a kol. Elements of Architecture. Köln: Taschen, 2018.
Kruft, Hanno-Walter. Dejiny teórie architektúry: Od antiky po súčasnosť. Bratislava: Archa, 1993.
Le Corbusier. Vers une Architecture. Paris: Les éditions G. Crès et Cie, 1923.
Norberg-Schulz, Christian. Genius Loci: Towards a Phenomenology of Architecture. New York: Rizzoli, 1980.
Vitruvius. Deset knih o architektuře. Překlad Josef Černý, Rudolf Kuthan. Praha: Academia, 1979.
Zumthor, Peter. Atmospheres: Architectural Environments, Surrounding Objects. Basel: Birkhäuser, 2006.