Text: Adriána Henčeková
Architektúra ponúka množstvo prístupov tvorby, nie všetky sú však rovnako obľúbené a využívané. Na Fakulte architektúry VUT v Brne sa jeden z ústavov venuje experimentálnemu dizajnu – oblasti, ktorá je u nás skôr výnimkou než pravidlom. S architektom Szymonom Rozwałkom, ktorý vedie jeden z ateliérov, sme sa rozprávali o tom, prečo sa v architektúre bojíme experimentovať, aké faktory ovplyvňujú to, že sa v Česku stavia menej verejných stavieb než v Poľsku, ale aj o retrotopickom prístupe v pamiatkovej ochrane.
Stretli sme sa na Ústave experimentálnej tvorby FA VUT, kde pedagogicky pôsobíte. Nedá mi nezačať tým, čo pre vás znamená experiment v architektúre?
Jednoduchšie by bolo povedať, čo experiment nie je. Experimentovanie v architektúre sa dnes často spája s digitalizáciou, skriptovaním alebo 3D tlačou. Ja som v tomto smere viac analógový a snažím sa tento pojem na našom ústave rozširovať. Zjednodušene, skúšame bez predpokladu, čo z toho vznikne. Mňa často zaujíma nejaký fenomén spoza architektúry, skrze ktorý sa pozerám na architektúru, povedzme takým dekonštruktívne psychoanalytickým spôsobom.
Aké fenomény napríklad riešite?
Môže to byť niečo sociálne, politické, prírodné… Vnímam to tak, že experiment je pokus-omyl bez videnia výsledku. Je absolútne jedno, či ten dosah bude pozitívny, alebo negatívny. Slepé cesty nás tiež poučia, niekam nás dostanú. Zároveň sme však stále architekti, nebudeme sa preto hrať na vedcov, politológov či sociológov. Do tém chceme vstupovať ako architekti a premýšľať o tom, ako tvoríme architektúru a ako môže byť vo vzťahu s tým fenoménom, ktorý riešime.
Teda dôraz je viac na proces tvorby než na konečný výsledok?
Keď sa tomu procesu otvoríte, výsledok bude vždy projekčne inakší než ten, povedzme, klasický. Keď nemáte žiaden predpoklad, obraz sveta či obraz architektúry, tak to nie je ani možné. Čo sa týka tvorby, a to nie je len v Česku, aj keď je viac konzervatívne, tak máme veľmi obmedzenú škálu architektonických výstupov.
V Česku žijete už polovicu života. Aké zmeny v experimentovaní vnímate? Nastal nejaký posun počas vašej architektonickej praxe?
Pokiaľ ide o moju architektonickú prax, prestávam sa predovšetkým obmedzovať. Myslím si, že je to hlavne o skúsenostiach, ktoré som získal, a o väčšej dôvere v seba samého. Ak by som sa však mal pokúsiť komentovať zmeny v kontexte celej architektonickej scény v Českej republike, najväčšiu zmenu vidím v jej otvorení svetu, ľuďom zvonku. To je dobrý začiatok. Vidíme to tak na akademickej úrovni – čoraz viac kolegýň a kolegov na fakulte sú cudzinci –, ako aj na úrovni architektonického trhu. Takmer v každej súťaži je množstvo zahraničných účastníkov a často ich vyhrávajú. Táto zmena je významná, ale jej plody uvidíme najskôr až o niekoľko rokov. Na druhej strane som si pri otvorení tohtoročného benátskeho bienále všimol, že stále nie sme dostatočne prepojení na inštitucionálnej úrovni.
Myslíte prepojení v rámci Česka alebo so svetom?
Mám na mysli spojenie Českej republiky so svetom. Viem, že ani vnútorne nie sme silne prepojení – väčšinou sú to viac osobné než inštitucionálne vzťahy–, ale najmä so svetom. Na bienále som napríklad videl práce študentov z rôznych škôl (ETH, Mníchov…) a viem, že sa zaoberajú rovnakými témami ako my. Mali by sme na týchto témach spolupracovať, ale nerobíme to. Z veľkej časti zo strachu, ale predovšetkým pre rozdielnu úroveň financovania našej práce. Náš vysokoškolský systém paradoxne umožňuje financovať technické zázemie – na fakulte máme pomerne dobré vybavenie 3D tlačiarňami, robotickým centrom, technickými dielňami, ale nefunguje to na úrovni platov akademikov. Je desivé, ako naša práca nie je ohodnotená.
Keď hovoríme o otváraní svetu, tak si dovolím štipľavú poznámku. Na tohtoročnom benátskom bienále, ak sa nemýlim, sú zatvorené iba štyri národné pavilóny – jedným z nich je pavilón Českej a Slovenskej republiky. Myslím si, že je to nezodpovednosť ľudí, ktorí to riešia. Nie je to len o reprezentatívnosti, ale o prepojenosti, tam sa buduje neformálna sieť kontaktov. Týmto sme sa vrátili do minulosti.
Na jednej z vašich prednášok ste tiež spomínali, že v Česku sa stavia omnoho menej nových verejných stavieb v porovnaní s Poľskom. Kde vzniká ten rozdiel?
Prvou vecou je politická reprezentácia – veľké zákazky zadáva štát alebo miestna samospráva. Politická reprezentácia v Českej republike je neuveriteľne slepá a predovšetkým jej chýba veľká vízia. O jej potrebe hovoril aj prezident Pavel vo svojom inauguračnom prejave.
Ďalším faktorom je emocionálna a podvedomá stránka. V Poľsku má politik, či už je to starosta mesta, alebo obce, potrebu po sebe niečo zanechať, niečo vybudovať, zapísať sa do histórie. Tu táto potreba neexistuje. Navyše, Poľsko bolo po páde komunizmu neporovnateľne viac podinvestované, nemalo žiadnu infraštruktúru. Táto miera podfinancovania a z nej vyplývajúca nestabilita bola taká veľká, že jednoducho bolo nutné budovať krajinu takmer od nuly. V Českej republike taká veľká nestabilita nikdy nebola. Niekto kedysi povedal, že najväčším problémom Prahy je, že nemá žiadne problémy (smiech). Veľký problém núti reagovať, s malými problémami sa dá žiť.
Ďalším veľkým českým problémom je všadeprítomný skepticizmus. Osobne si myslím, že ide o postnormalizačný skepticizmus, ktorý v deväťdesiatych rokoch na veľmi krátky čas poľavil a potom sa s novou silou vrátil.
Sme tiež konzervatívni?
Všetko je prepojené, ale nepáči sa mi zdôvodnenie, že sme vo svojej podstate konzervatívni, introvertní, uzavretí do seba. Zaujímavé je, že najčastejšie počúvanou odpoveďou na všetky problémy v Česku je topografia (kotlina uzavretá pásmom hôr od okolitého sveta). A druhá, že tu nemáme more (úsmev). To je miešanie reality s mýtom par excellence, ale zaujímavejšie by bolo zamyslieť sa nad tým, odkiaľ to pramení.
Nové verejné budovy sa v Česku takmer nestavajú. Dlhé roky sa nestavalo nič iné, len rozhľadne (úsmev). To sa pomaly mení a odtiaľ pramení záujem zahraničných architektov, ktorí začínajú vnímať Českú republiku ako novú krajinu nikoho. Podľa môjho názoru za túto stagnáciu, trvajúcu už niekoľko desaťročí, nevďačíme zmienenému prelínaniu mýtu a reality, ale skôr stavu riadenia republiky.
Aké ďalšie vrstvy za tým vnímate?
Z môjho profesionálneho pohľadu je jednou z vecí, ktoré vnímam, spôsob, akým sa pozeráme na architektúru, na mesto a krajinu. Sme veľmi modernistickí, stále veríme v ideálne definitívne riešenie, ktoré hľadáme, snažíme sa ho definovať a potom sa ho snažíme postaviť. Neberieme do úvahy živelnosť, tekutosť a neurčitosť, s ktorými nám je dané pracovať. To je typický rozdiel medzi modernizmom a postmodernizmom. V architektúre to ostalo historicky trochu nepochopené, v literatúre a umení to je vidieť ráznejšie.
Z tejto perspektívy nevidím ani veľký rozdiel medzi architektmi a pamiatkarmi. Zjednodušene, obe strany to chcú dotiahnuť do pocitu nejakého skončeného ideálu. Mne je bližšie postmodernistické myslenie. Vnímam architektúru, mesto či krajinu ako nejakú fluktuujúcu matériu, ktorá sa mení a nikdy ju nemôžete plne uchopiť. A keď to takto pochopíme, tak do nej môžeme dávať nepomerne viac novými vstupmi a premieňať to. Pozorujeme to v rôznych mestách v Európe a české mestá sú jedny z tých, ktoré sa najmenej zmenili za posledných 30 – 50 rokov.
Vnímam tam dve línie – jedna je mestá zachovať, konzervovať, a druhá zase mestá adaptovať na rôzne prebiehajúce zmeny.
Myslím si, že konzervativizmus prináša viac zlého než dobrého. Pre mňa je najdôležitejšie, keď architektúra funguje v podvedomej úrovni, nie keď sa o nej rozprávame, chodíme na prednášky, alebo ju vidíme v časopisoch. Najviac nás ovplyvňuje, keď o nej nepremýšľame. Keď sa mestá menia výraznejšie, tak podvedome nás to tvorí a ovplyvňuje viac, než keď sú rovnaké a stabilné.
Všetky postkomunistické štáty majú problém, že desiatky rokov boli monokultúrne, bezpečné a bez konfliktov. Boli sme kedysi zvyknutí koexistovať s inakosťou. Obdobie komunizmu to všetko násilím ukončilo. Ten problém je všade, vidíme to v otázke politickej krízy aj v reakcii na LGBTIQ.
V Česku to bolo zároveň najhoršie cez počas normalizácie. Všetko, čo vybočovalo, bolo zlé. Málokedy mala česká architektonická scéna tendenciu ísť do totálneho experimentu, alebo absolútneho prístupu. Vždy to bolo pomerne racionálne.
| „Architektúra funguje najmä na podvedomej úrovni.“ |
Hovoríte o podvedomej úrovni architektúry, ktorú spájate s citlivosťou. O akej citlivosti hovoríme a ako si ju budujete vy?
Namiesto toho, aby sme sa to snažili vysvetliť na všeobecnej úrovni, prenesme to do výučby. Myslím si, že nezáleží ani tak na tom, či študentov učím konkrétnu typológiu budov. To najlepšie, čo môžem urobiť, je pomôcť im zamilovať si architektúru. Tiež aby pocítili jej možnosti, aby ich bavilo ju navrhovať a tvoriť, aby videli, aká zložitá môže byť, aká je náročná, komplikovaná, ale krásna.
Na tejto úrovni je však dôležité, aby táto láska nebola sebecká, aby sa netýkala len mňa ako architekta a architektúry samotnej, ale aby bola otvorená inakosti, druhému človeku. A to nebude možné bez zmeny modernistického spôsobu myslenia, o ktorom sme hovorili.
Máte nejaký príklad zo svojej praxe?
Podvedomé vnímanie architektúry je vždy nejak ušpinené naším svetonázorom. Je teda dobré tieto vzťahy mapovať. Preto na ateliéroch občas berieme témy ako napríklad vnímanie modernity a holokaustu podľa Baumana, kde sme prenikali do na prvý pohľad neviditeľných vzťahov – medzi racionálnym myslením a hrôzami holokaustu.
V ateliéri pracujeme, samozrejme, na vedomej úrovni, ako pri každom kritickom myslení. Snažíme sa mapovať a premýšľať aj o podvedomí architektúry a zároveň niekedy ponechať racionalitu bokom. Verím, že medzi naším racionálnym rozhodovaním a nevedomím je priestor pre inú logiku.
V súvislosti s ochranou pamiatok ste na vašej prednáške spomínali koncept retrotopie. Čo si pod tým môžeme predstaviť?
Zygmunt Bauman poukazoval na to, že skoršie utópie boli budované tak, že sme sa pozerali, čo môže vzniknúť v budúcnosti, nejaký ideál pred nami. Bauman ukazuje, že už to tak nie je, my sa už budúcnosti bojíme – či už klimatickej zmeny, industrializácie, alebo pádu demokracie. V tom prípade prirodzene hľadáme ideál v minulosti. To, že sa otáčame späť, neznamená, že hľadáme fakty, ale hľadáme rozprávku. My tvoríme náš obraz minulosti, na podobnej úrovni ako kedysi utopická vízia budúcnosti.
Ako sa to prepisuje do pamiatkovej ochrany?
Na podvedomej úrovni máme tiež nejaký predobraz toho, čo je správne. Podobne je to aj v pamiatkovej ochrane, pamiatkari majú predobraz minulosti a chcú ju ešte zlepšovať, aby do toho obrazu zapadala.
Myslím si, že tak ako v meste vidíme krásu nielen v elegancii, ale aj v divokosti, zabudnutých či podivných miestach, kontroverznosti či nebezpečnosti, tak to potrebujeme vidieť aj v minulosti. Samozrejme viem, že musíme rekonštruovať, aby sa to zachovalo na dlhší čas. Existuje však rozdiel vo fyzickej materialite prvkov, architektúry, mesta a v úrovni predobrazu celku.
Sú príklady pamiatkovej ochrany, i keď je to už skôr dialóg nového so starým, kde architekti vstupujú do fyzickosti architektúry nepomerne viac, otvorene a bez predobrazu. Mám rád prácu belgických architektov, De Vylder Vick Taillieu, rovnako Brandlhubera s jeho úžasným Ninikowom v Poľsku. Je zaujímavé, že ak sa na ich stavbu pozriete, je vám jasné, že tam nemohol byť predobraz. Retrotopický nostalgický obraz neostal, ale aj napriek tomu ostala absolútna pravda a vznikla nová hodnota, nový typ architektúry.
Je to dialóg, ktorý neškodí tomu starému?
Myslím si, že občas to môže ublížiť. Konflikt je tiež potrebný, architektúra má právo prinášať nepríjemné pocity. Akceptujeme to v umení, vo filme či v literatúre. Klasická kritika je, že knihu môžem zavrieť, ale od architektúry neutečiem. Tým viac by to mala architektúra robiť. Naozaj je kritérium pre dobrú architektúru, že sa bude príjemné, s rešpektom, akceptovateľné vzťahovať na históriu? Jej kvalita je podľa môjho názoru inde. Decentný nekontrastný vzťah môže byť rovnako zlý a militantný. Zatiaľ, žiaľ, v našom podvedomom predobraze toho, čo má architektúra prinášať, priestor na nepríjemnosť a konflikt nie je.
Rámček: Szymon Rozwałka (*1970, Štětín, Poľsko) je poľský architekt pôsobiaci v Česku a v Poľsku. Študoval na Fakulte staviteľstva a architektúry Technickej univerzity v Štetíne. V roku 2001 spolu založil architektonický ateliér C+HO_aR, ktorý sa neskôr rozdelil na dva samostatné ateliéry v Štetíne a Olomouci. Od roku 2012 vedie vlastnú kanceláriu RO_aR architects v Brne, kde žije od roku 2009. V súčasnosti vedie ateliér v Ústave experimentálnej tvorby FA VUT V Brne, je tiež hosťujúcim členom Českej komory architektov.