Autorka textu: Mária Novotná
Sú hranicou vôle, cieľom dobrodruhov a perifériou komfortu. Sú priestorom terénnych hrán a lemované gradientom infraštruktúry. Ich prostredie sa stalo kontextom pre architektúru.
Hory.
V našej zemepisnej šírke sa za horské prostredie považujú miesta v nadmorskej výške nad tisíc metrov nad morom. Miesta od pásma lesa cez kosodrevinu až po kráľovstvo machu, skál a ľadu. Horské oblasti fungujú bez ohľadu na zemepisnú šírku ako ostrovy chladu a mrazu – aj v miernom či subtropickom pásme. Chladná klíma výrazne spomaľuje obnovu vegetácie, komplikuje prežitie všetkých živých organizmov, čím sa hory stávajú krehkými a zraniteľnými ekosystémami. V časoch rozsiahlych aglomerácií, priemyslu a poľnohospodárstva sa hory stali aj ostrovmi divočiny. Pre mnohých z nás sú zároveň ostrovmi ticha, tmy a samoty. A predovšetkým – sú domovom nesmierne komplexných biotopov, flóry a fauny.
Kľúčom prežitia v horskej krajine, a to pre všetky organizmy, je adaptácia. Rastliny sa prispôsobili na krátke vegetačné obdobie a silné horské slnko. Živočíchy zasa na pohyb v náročnom teréne a teploty hlboko pod bodom mrazu. Človek, často vnímaný ako samostatná entita, sa prispôsobil architektúrou. Otázkou zostáva, či sa architektúra prispôsobila horám, alebo sa hory začali prispôsobovať architektúre.
Pre architektúru predstavujú hory prostredie s extrémnymi nárokmi. Hory sú výzvou pre vzdialenosť od civilizácie, ťažko prístupný terén, extrémne podnebie a zmeny počasia. Stavebná sezóna trvá len pár mesiacov, doprava materiálu je komplikovaná a pracovná sila často obmedzená. Týmto podmienkam sa architektúra prispôsobovala do polovice 20. storočia. S nástupom leteckej dopravy a modernistických zásahov do krajiny sa od hôr začalo očakávať, aby sa prispôsobili stavebnému priemyslu. Tento posun sa prejavil sprístupňovaním horského terénu, stavbou ciest, rozširovaním infraštruktúry a technologickými a stavebnými inováciami, ktoré umožnili realizáciu stavieb aj pri záporných teplotách.
Zmena hôr, ktorá sa deje priamo pred našimi očami, nie je len stavebná. Exploatácia, ktorá od industrializácie nabrala bezprecedentnú rýchlosť, mení význam, využitie a vnímanie horského prostredia. Od 19. storočia sa k horám ako k zdroju obživy, rastných a nerastných surovín pridali aj významy ako liečenie, rekreácia a šport. V minulosti slúžili hory ako zdroj surovín – dreva, zlata či ľadu –, ktoré sa presúvali do miest s cieľom zvyšovať komfort mestského života. Paradoxne sa dnes hory stali miestom, kde ako turisti hľadáme nový význam komfortu únikom z urbánneho nepohodlia. Neustála ťažba a rozširovanie infraštruktúry vedú k intenzívnej exploatácii horského prostredia, ktorá výrazne spomaľuje obnovu miestnych ekosystémov. Súčasne rastúca koncentrácia ľudskej prítomnosti zvyšuje množstvo odpadu a postupne mení biologickú podstatu hôr. Intenzívnejúca návštevnosť a rozsah výstavby v horách otvárajú otázku budúcnosti urbanizácie horského prostredia. Je lepšie množstvo malých alebo menej malých stavieb na kobercovej zástavbe? Alebo koncentrácia do jedného bodu, do jednej výškovej budovy? Alebo úplná stavebná uzávera? Túto otázky si kladú odborníci po celom svete od druhej polovice dvadsiateho storočia.
A čo na to architektúra?
Dlho sa spoliehala na materiály, ktoré boli v bezprostrednej blízkosti. Pri návrhu bolo potrebné podrobne čítať hory, ich terén, vodný zdroj, smer vetra, okolité svahy.
V súčasnosti sa čoraz častejšie používajú ľahké, prefabrikované, jednoducho transportovateľné stavebné materiály. Čo však neznamená, že zmienené faktory ako voda, terén, slnko, vietor sú menej dôležité. Navrhovanie architektúry do horského prostredia nie je len o voľbe materiálov. Je to interdisciplinárny proces, v ktorom sa architektonické rozhodnutia nevyhnutne prelínajú s poznatkami z geológie, klimatológie, biológie, hydrológie a ďalších odborov. Horské chaty sa v tomto kontexte stávajú koncentrovaným obrazom architektonických rozhodnutí v extrémnom prostredí hôr.
Pri návrhu horských chát ako špecifickej typológie sa zohľadňujú dispozičné špecifiká, ako je odlišná proporcia skladových priestorov, dopĺňanie prevádzkových priestorov ako lyžiareň, sušiareň, dominancia spoločných nocľahární v ubytovacích častiach na úkor individuálneho ubytovania. Pri zakladaní stavieb sa podrobná znalosť geologického podložia premieta do voľby princípu a hĺbky základov. So zvyšujúcou sa nadmorskou výškou dochádza k stenčovaniu vegetačnej vrstvy a mnohokrát sa chaty zakladajú priamo na materskej hornine. S narastajúcim rozsahom výstavby sa zväčšuje objem výkopových prác a ďalších stavebných procesov, čo v takto krehkom prostredí narúša nielen geologické procesy, ale aj celkovú integritu a komplexnosť biotopov. A keďže sa horské ekosystémy obnovujú pomaly, následky trvajú desaťročia, možno storočia.
Architektúra sa horám prispôsobuje formou a konštrukciou špecifickou pre jednotlivé vegetačné pásma. Jedným z kľúčových architektonických prvkov je riešenie strechy, ktorá neplní iba ochrannú funkciu pred poveternostnými vplyvmi, ale významne ovplyvňuje aj správanie snehu a celkové zaťaženie stavby. Jej tvar rozhoduje o tom, či sa sneh zo strechy zosúva, zostáva na nej ako doplnková tepelná izolácia, alebo predstavuje rizikovú záťaž.
Na príklade Zamkovského chaty z pásma lesa a Zbojníckej chaty z podsnežného pásma vidíme rozdiel v architektonickom prístupe k navrhovaniu geometrie strechy horskej chaty. Zatiaľ čo Zamkovského chata má sedlovú strechu, na Zbojníckej chate je uhol pultovej strechy v súčasnosti pomerne plytký (predchádzajúce realizácie mali plochú strechu). Napriek mnohým argumentom, že do hôr patria iba sedlové strechy, v prípade horských chát postavených nad hornou hranicou lesa sedlové strechy takmer úplne absentujú. Deje sa to z niekoľkých dôvodov. Najdôležitejším aspektom tohto formovania je fakt, že sneh, ktorý počas zimy zaťažuje konštrukciu, vo vyšších nadmorských výškach spôsobuje väčší problém. Z plochej strechy Zbojníckej chaty ho vietor odfúkne a eliminuje problém záťaže aj následného prenikania vlhkosti z roztopeného snehu. Zároveň plochá strecha umožňuje symetrické zaťaženie. Naopak, v pásme lesa sa sneh na streche Zamkovského chaty udržiava počas zimy a zlepšuje tak tepelnoizolačné vlastnosti objektu.
Samotný vietor je ďalším faktorom ovplyvňujúcim architektonický návrh. Sila vetra dosahuje v nárazoch hodnoty, aké sú v nižších polohách prakticky neznáme. Architektonické odpovede na tento problém sa líšia, niektoré stavby odpovedajú masívnejšou konštrukciou, iné subtílnejšiou s tektonickým členením ako napríklad zalamovaná fasáda Sliezskeho domu. Vietor zároveň transportuje sneh, ktorý sa akumuluje okolo objektov v podobe závejov a môže zablokovať vstup do chaty. K rovnakému problému dochádza aj pri neuváženom návrhu strechy a vstupnej zóny, kde padajúci alebo zosúvajúci sa sneh zatarasí prístup do interiéru. Práve vstup sa v horách a ich vrtochoch počasia stáva hraničnou líniou medzi životom a zamrznutím.
Vietor a zrážky sú len jedným z faktorov, ktorým sa architektúra v horách prispôsobuje. Ďalším sú lavíny.
Lavíny predstavujú seriózne ohrozenie pre ľudí pohybujúcich sa v horskom prostredí aj pre architektúru. Napriek tomu, že existuje jednoduché riešenie na lavínový problém – nestavať v lavínovej zóne –, architekti a inžinieri dokážu vyriešiť aj to a navrhnúť odolnú stavbu. V podmienkach Vysokých Tatier sa pod lavínou stratilo niekoľko stavieb, najznámejšia je lokalita pod Rysmi. Aktuálna podoba Chaty pod Rysmi odoláva lavínam vďaka železobetónovej stene a špeciálnej forme strechy, ktorá rozráža lavínu smerujúcu zo sedla Váha.
Slnečné žiarenie je dnes v horských chatách často využívané vďaka fotovoltickým panelom, ktoré sa aplikujú ako sekundárne technické prvky na strechách alebo fasádach. Výnimočný prístup predstavuje solárna stena Zbojníckej chaty, pôvodne realizovaná v 80. rokoch v rámci projektu ateliéru SIAL. V tomto prípade je využitie slnečnej energie integrálnou súčasťou architektúry – južne orientovaná dvojitá fasáda funguje ako aktívny akumulačný prvok, ktorý prostredníctvom skleníkového efektu zhromažďuje teplo a postupne ho uvoľňuje do interiéru.
Napriek, ale aj vďaka inovatívnym, konzervatívnym, experimentálnym a tradičným postupom je architektúra atraktor. Do hôr prináša komfort, priťahuje ľudí a ich vysoká hustota neskôr, naopak, komfort znižuje, čo zvyšuje tlak na zvyšovanie kapacít aj objemov a rozširovanie architektúry, ďalšieho atraktora.
Tento cyklus generuje okrem dlhého radu ľudí aj množstvo odpadu. Nielen obaly od keksíkov. Ide najmä o odpad spojený s ľudskou metabolickou činnosťou, ktorého chemické a mikrobiologické zloženie ohrozuje miestne biotopy a v krehkých horských ekosystémoch predstavuje významné environmentálne zaťaženie. Ide o zdanlivo marginálny problém, ktorý však v kumulatívnom meradle nadobúda výrazné environmentálne rozmery. Práve tu môže architektúra zohrávať pozitívnu úlohu – nie ako ďalšia záťaž, ale ako nástroj zmierňovania ľudského vplyvu na horské ekosystémy. Príkladom je systém duálnych toaliet na Zbojníckej chate, fungujúci od 80. rokov, založený na striedaní aktívnej a uzavretej jednotky umožňujúcej prirodzený rozklad biologického odpadu. Tento princíp prestal byť plne účinný s vyšším podielom konzervantov v potravinách, ktoré proces rozkladu spomalili. Ďalšie spomalenie rozkladu súvisí s chladným podnebím horského prostredia. Urýchlenie rozkladu v kontrolovanom prostredí sa snaží dosiahnuť experimentálne riešenie ateliéru ô „WC pod Rysmi“ za pomoci dážďoviek. To, či systém využívajúci dážďovky ako katalyzátor rozkladu bude v praxi funkčný, preverí až jeho dlhodobejšia prevádzka. Skôr než ho však predčasne hodnotiť ako úspešný alebo neúspešný, má zmysel vytvoriť priestor na jeho overenie a viesť okolo neho vecnú odbornú diskusiu, ktorá namiesto odmietania umožňuje hľadať priestor pre inovácie a kvalitnejšie riešenia.
Chaty sú majákmi v tme, v hmle, v snehovej víchrici. Sú útočiskom zablúdených, tých, ktorí chcú blúdiť, aj tých, ktorí sa chcú nájsť. Sú tam, aj keď ich nevidíme.
Takéto realizácie si vyžadujú proces plánovania, výber materiálu a formy, ktorú neodfúkne, v ideálnom prípade proces architektonického navrhovania.
Architekti pracujú s topografiou, materiálom, konštrukciou, hľadajú odpovede na nové problémy, na ktoré správna odpoveď nie je vždy tá tradičná. Architektonická tvorba v horskom prostredí je proces, ktorého súčasťou je aj práca s chybou – ako nevyhnutný priestor na zlepšenie. Tak to bolo aj pri spomínanej chate pod Rysmi. Chcelo to niekoľko chýb, kým sa chata rozhodla, že odolá lavínam.
Vo svojej dizertačnej práci som skúmala 77 horských chát.
Z nich 24 navrhol architekt alebo inžinier.
Z týchto 24 stále existuje 15 – a 12 takmer v pôvodnej podobe.
Zo zvyšných 53 chát postavených bez odborníka prežilo len 17.
A iba 4 sú v pôvodnom stave.
Benefit spolupráce s odborníkmi je teda nespochybniteľný. A nielen v architektúre.
Zdroje:
okrem dizertačnej práce: Horské solitéry – inovácia v horskej
architektúre v 20. storočí na Slovensku, 2025.
terénne prieskumy, pozorovania fungovania chát, rozhovory s chatármi, architektmi a stavbármi.
Ďalšími zdrojmi boli archívne záznamy a dobové pohľadnice.
BOHUŠ, I. (2011). Tatranské chaty. Tatranská Lomnica: I&B.
DULLA, M., & MORAVČÍKOVÁ, H. (2002). Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava: Slovart.
HANDL, L., POTOČNÁ, E., & RUSNÁK, E. (2014). Ako vznikali turistické chaty a útulne na Slovensku. Poprad: Region Poprad.
KOLLÁROVÁ, Z. (2017). Vysoké Tatry včera a dnes. Vysoké Tatry: vydavateľstvo Vysoké Tatry.
MORAVČÍKOVÁ, H. (2013). Stavět v Tatrách. In Tvary, formy, ideje (s. 131-143). Praha: Ústav dějin umění Akademie věd.
ŠVÁCHA, R. (2010). Sial. Praha: Arbor vitae.
Mária Novotná vyštudovala architektúru na KAT VŠVU (2016) a venuje horskému prostrediu ako kontextu pre plánovanie krajiny a architektúry. Počas doktorandského štúdia na FAD STU (2020–2025) absolvovala výskumnú stáž vo švajčiarskych Alpách (2022). V rámci Fulbrightovho štipendia (2024/2025) sa venovala výskumu histórie a súčasného plánovania národných parkov v USA. Je autorkou odborných a popularizačných textov a vo výskume rozvíja interdisciplinárne presahy medzi architektúrou a pôvodnou prírodnou krajinou.