Ľuboš Dobóczi | text vyšiel v magazíne Koncept 2/2023
S Guustom Selhorstom sme sa stretli v Bratislave pred Nocou Architektúry 2019. Bol hosťom v rámci prednášky belgického ateliéru 51N4E, najmä o vynikajúcom projekte Skanderbeg Square v Tirane. Pri brázdení po bratislavských verejných priestoroch vnímal a popisoval mnohé prirodzené detaily mesta podmienené pôsobením javov krajiny. Od starých produktívnych záhradiek v hustej vegetácii medzi objektami 500 bytov, o ich obľúbených a prirodzene vytvorených skratkách. Neplánovane nepokosenú trávu pri PKO, ktorú vnímal ako skvelé hniezdo pre rôznorodý život a podporu biodiverzity. Od prechádzky cez Karloveské rameno a spot Marka Twaina cez tropický výbuch v botanickej záhrade až po náhodnú divokú existenciu „mikrodžunglí“ z lokálnych hustých druhov rozvinutých po meste. Guust s obdivom pri porovnávaní a debatovaní o krajinných potenciáloch Tirany vraví, že Bratislava má svoje unikátne nedefinované autentické divoké zákutia.
O štyri roky neskôr pôsobí Guust aj naďalej v Tirane. Spolu s ateliérom iRI a platformou Jeshile, tvorenou tímom profesionálov v oblasti plánovania udržateľného verejného priestoru, sa venuje unikátnemu prístupu v rozvoji zeleného prostredia. V rozhovore debatujeme o jeho ceste a vplyvoch, ktoré ho priviedli k aktuálnemu zameraniu. Rozhovor o význame zelene, pôvode a kontinuite divokej krajiny v meste, esencii bohatej mediteránnej vegetácie a ovocných stromoch na námestiach, na každom mieste prepletený témou biodiverzity a trvalej udržateľnosti.
Profesijne si zakotvil v Tirane, kde sa venuješ udržateľnému verejnému priestoru a tvorbe diverzifikovaného zeleného prostredia. Ako si sa ako belgický architekt dostal do tohto albánskeho mesta?
V Tirane pôsobím už 8 rokov, prišiel som tam v rámci realizácie námestia Skanderbeg od ateliéru 51N4E. K projektu som sa profesijne pripojil ešte z Barcelony, kde som pracoval pre Manuela de Solà-Moralesa. Vďaka jeho vedeniu som získal hlbšie pochopenie stredomorského prístupu k architektúre, k oceneniu remesla a detailu. Manuel, svojho času jeden z najprominentnejších architektov, čo sa urbanistických projektov a teórie architektúry týka, ma naučil interpretácii klasického sveta súčasným jazykom. Ako funguje mesto, aké sú elementy, ktoré ho tvoria, čo definuje jeho vzhľad, aká dôležitá je jeho topografia…V predchádzajúcej generácii bývali architekti ako on hviezdami, lídrami. Dnes je situácia iná, sústredená skôr na tímovú prácu, participiálne procesy a schopnosť komunikovať. Veľká časť úspechu ateliéru 51n4e je založená práve na ich schopnosti zvládnuť vysokokomplexný komunikačný proces o zložitých témach a schopnosť pochopiť a implementovať mnoho uhlov pohľadu. Estetika štúdia je veľmi jasná a do veľkej miery založená na kolektívne diskutovanom súbore hodnôt a solídnej zbierke referencií.
Rekonštrukcia námestia Skanderbeg (2017) reorganizovala rozsiahly verejný priestor hlavného námestia mesta Tirana radikálnym spôsobom. Rozsiahly priestor ostal otvorený, napriek tomu útulný a poskytujúci množstvo diferencovaných priestorov. Aké boli hlavné zásady návrhu?
Rekonštrukciou sa nám podarilo zmeniť mierku, ale nie rozmery tohto bývalého komunistického námestia. Námestie je obklopené monumentálnymi budovami, my sme ho prepracovali na priestor orientovaný viac na krajinu. Dominantné prístupy do budov nahradil jemnejší terénny prechod a vďaka miernemu podvihnutiu centrálneho bodu námestia vníma návštevník celú jeho plochu. Tvrdá kamenná dlažba sa objavuje len na 50 % jeho povrchu v perspektíve stojacej na ktoromkoľvek z rohov.
Veľké priestranstvá medzi socialistickým tvaroslovím sme zaplnili lesnými záhradami, vďaka čomu sa prázdny priestor, ktorý predtým vybiehal do všetkých strán, efektne zaplnil. Každému rohu sme dali vlastnú farbu dlaždíc z prírodného kameňa, jednotlivé farby sa postupne premiešavajú a v strede sa spoja. Integrovali sme 100 „vytekajúcich fontán“, ktorých vodné odtlačky stekajú smerom k okrajom. Pridali sme pitné fontány a tryskové fontány, s ktorými sa na námestí môžu hrať deti.
Po okraji sme navrhli 11 záhrad, kde je počas dňa viac tieňa, štrkové chodníky, pavilóny a krytý priestor, ako ochrana pred slnkom a dažďom. Od začiatku sme v návrhu počítali s mnohými lavičkami, dostatočne veľkými aj na hranie stolovej hry či využitie ako stola. Do priestoru sme pridali aj voľné stoličky, ľudia si tak môžu prispôsobiť časť záhrady a námestia, vybrať si, kde by chceli sedieť. Všetky tieto a ďalšie zásahy a umožnili, že sa námestie Skanderbeg v Tirane posunulo z veľmi formálneho charakteru na miesto, kde sa ľudia radi stretávajú.
Po dokončení projektu Skanderbeg si sa rozhodol v Tirane ostať, aká je momentálne situácia a pozícia architektov v tomto meste?
Tirana je pre belgického architekta s množstvom skúseností v rámci verejného priestoru skvelým mestom. V súčasnosti je plne vo vývoji, tak trochu medzi budúcnosťou a minulosťou. Niekde uprostred debaty o tom, ako postupovať vpred, ale so zvyšujúcou sa citlivosťou na minulosť a kritickejším pohľadom na budúcnosť. Minulosť komunistickej a talianskej – fašistickej – architektúry sa stretáva s neokapitalistickou vrstvou výškových budov.
Mesto sa vyvíja rýchlo a zúrivo, pričom je však zaujímavo kurátorované predsedom vlády Edi Ramaom. Ten do Tirany priviedol skupinu veľkých mien v architektonickom svete, aby ich umiestnil niekde medzi na stavebnom trhu dominantných investorov a lokálnych architektov, ktorých by investori inak ľahko obišli. V niektorých dňoch to tu vyzerá ako bojové pole, ale stojí to za to. Ja som súčasťou miestneho tímu architektov. Práca pre iRI stále zaberá väčšinu môjho času a je dôvod, prečo som sa rozhodol zostať. Táto miestna organizácia spolupracuje najmä s medzinárodnými architektmi pôsobiacimi v Albánsku (51N4E, XDGA a Central z Belgicka, MVRDV, Casanova-Hernandez) a poskytuje platformu spolupráce s miestnymi architektmi a inžiniermi, pre vývin konceptov až po realizačný projekt, sprostredkovanie spätnej väzby citlivosti zásahu v rámci miestnej komunity a investorom.
Tvoj prístup ku krajine je veľmi špecifický, pristupuješ k nej s rešpektom a hlbokým záujmom. Spomínal si architekta Manuela de Solà-Moralesa, aké iné vplyvy ťa ešte profesijne ovplyvnili?
Dôležitým momentom bolo stretnutie s Jeroenom a Nica z Plant en Houtgoed, partnerom belgického štúdia záhradného dizajnu, ktorí so mnou pracovali na námestí Skanderbeg. Spriaznenosť s nimi nakoniec vytvorila aj naše partnerstvo v Jeshile Albanian Landscape a je založená na fascinujúcej metodológii dizajnu. Prístup Plant en Houtgoed je do značnej miery založený na ich akademickom profile biológov a záujme o prírodné vedecké prostredie. Konkrétne o to, ako všetky stvorenia spolu na tejto planéte žijú a navzájom súvisia. Preto aj tvorba Jeshile nie len o jednotlivých krásnych krajinárskych a architektonických prvkoch, ale predovšetkým o tom, ako každý z nich zohráva úlohu pri vytváraní ekosystému.
Kto všetko stojí za platformou Jeshile a aký je váš všeobecný cieľ v projektoch?
Jeshile je albánska krajinárska spoločnosť so sídlom v Tirane, v súčasnosti sme traja partneri, Jeroen Deseyn, Nicolas Vandenplas a ja. Nicolas a Jeroen majú svoju vlastnú kanceláriu v Belgicku. Máme produkčný tím troch zamestnancov, jednu architektku z Kosova, Shqiponju Dakaj, dvoch architektov z Tirany, Marcelu Çepaniho a technického riaditeľa Samuela Hidriho. V súčasnosti je cieľom Jeshile predovšetkým podporovať medzinárodných architektov s veľmi potrebnými miestnymi krajinnými architektmi na veľkom počte projektov. Venujeme sa implementácii trvalo udržateľnej krajiny a zelene s cieľom zlepšiť obývateľnosť nášho každodenného prostredia.
Snažíme sa opäť spojiť rastliny a ľudí, pretože sú a môžu byť jeden pre druhého prospešní. Keď navrhujeme záhradu, uvedomujeme si, že záhrady nie sú objektmi, ale sú to procesy samovyvíjajúcich sa systémov. Záhrady sú potenciálne vysokointeraktívne so svojím prostredím a my sa špecificky zameriavame a experimentujeme s interakciou človeka a vnímaním zelene všetkými zmyslami. Vytvoriť medzi nimi komplexný vzťah a záujem sa o ňu starať.
Aké sú konkrétne východiská Jeshile Albanian Landscape pri implementácii návrhov udržateľnej krajiny a zelene?
Platforma má korene v biológii. Vážime si život vo všetkých podobách a formách. Vegetácia zlepšuje kvalitu nášho života: od lepšej kvality vzduchu cez absorpciu zvuku až po zadržiavanie vody. Mnohé rastliny si navzájom pomáhajú, viac vegetácie zlepšuje kvalitu pôdy, väčšia rozmanitosť porastu zasa zlepšuje odolnosť proti chorobám… Zameriavame sa na vzťah medzi rastlinami a klimatologické podmienky, v ktorých máme projekt umiestnený. Snažíme sa opäť spojiť rastliny a ľudí, pretože sú a môžu byť jeden pre druhého prospešní. Keď navrhujeme záhradu, uvedomujeme si, že záhrady nie sú objektmi, ale sú to procesy samovyvíjajúcich sa systémov. Záhrady sú potenciálne vysokointeraktívne so svojím prostredím a my sa špecificky zameriavame a experimentujeme s interakciou človeka a vnímaním zelene všetkými zmyslami. Vytvoriť medzi nimi komplexný vzťah a záujem sa o ňu starať.
V čom podľa teba spočíva podstata a význam zelenej plochy? Nielen v mestách, vo všeobecnosti všade okolo nás.
Okrem toho najzrejmejšieho – kyslíka – si myslím, a viacerí by mohli intuitívne potvrdiť, že máme vďaka zeleni umocnený pocit satisfakcie. Sme akési zvláštne stvorenia, veľmi citlivé na krásu. Krásne prvky nás lákajú a robia šťastnými. V prípade architektov a dizajnérov sú často krásne prvky dokonca ich hlavným úspechom. A hoci je krása veľmi rôznorodá téma súvisiaca s dimenziou času a priestoru, nachádzame dnes ako spoločnosť veľký konsenzus: rastliny, stromy, vtáky a ďalšia biodiverzita sú súčasťou novej krásy a všeobecného záujmu. Keď teda hovoríme o rozvoji, o mestách a miestach, kde chceme žiť spolu, ale aj o miestach, kam chceme ujsť.
Okrem samozrejmých a podstatných argumentov existuje aj mnoho iných, ktoré môžu zdôvodniť dôležitosť vysadených plôch. Predstavme si napríklad taký koncept pikniku v parku. Piknik je moment, v ktorom sa ľudia stretávajú, sme geneticky naprogramovaní na pohyb a existenciu v skupine, nie ako jednotlivci. Park je často viac ako formálny nárazník, viac ako námestie alebo verejný priestor. Je to kontinuálne miesto bez konzumu. Človek tam môže zostať bez toho, aby musel konzumovať, platiť alebo brať akúsi protihodnotu za čas, ktorý tam zostane. Je to miesto poznačené rôznymi typológiami priestorov, od tých najintímnejších až po otvorenejšie a kolektívnejšie. Park, to nie je len o kyslík alebo krása, ale aj verejný priestor, socializácia a sloboda. Takéto priestory bez predpísanej funkcie sú v spoločnosti zásadné.
Môj druhý argument súvisí s klimatickými zmenami. Vo všeobecnosti nám technológia od priemyselnej revolúcie až po súčasnú technologickú evolúciu priniesla celý rad zlepšení kvality našich životov. Môžeme byť kdekoľvek a kedykoľvek, robiť všetko rýchlejšie a efektívnejšie, stále prítomnejšou je však aj temná stránka všetkých technológií. Stúpajúca úroveň samovrážd, vyhorení, depresií, to sú všetko fenomény modernej doby. Množstvo vyprodukovaného odpadu sa vracia späť na naše pobrežia a dokonca aj na náš tanier.
V „zelenej“ architektúre často vidíme fenomén greenwashingu. Vzrastlé rastliny v kvetináčoch či výsadbu na betónovej platni. Všetky tieto rastliny je potrebné zavlažovať, často pitnou vodou, a predovšetkým navždy pretože korene si nikdy nenájdu cestu, aby sa stali sebestačnými. Pôda sa naviac postupom času celkom vyčerpá a je nutné pravidelne pridávať živiny. Jediným udržateľným spôsobom pestovania vegetácie je v skutočnosti jednoduché pestovanie vo voľnej pôde.
Aké sú možnosti a nástroje krajinnej architektúry v príprave miest na prebiehajúce klimatické zmeny?
Pri návrhu je veľmi dôležité vnímať pôvod krajiny a jej kontinuitu. Záhrady obsahujúce síce ľahko pestovateľné, ale v skutočnosti invázne druhy, neprospievajú ekosystému miesta. Invazívnym druhom sa väčšinou nekŕmia ani chrobáky. Tieto rastliny naopak pre svoju povahu potláčajú iné druhy, čím znižujú biodiverzitu a prirodzenú odolnosť ekosystému na veľmi dlhú dobu. V „zelenej“ architektúre často vidíme fenomén greenwashingu. Vzrastlé rastliny v kvetináčoch či výsadbu na betónovej platni. Všetky tieto rastliny je potrebné zavlažovať, často pitnou vodou, a predovšetkým navždy pretože korene si nikdy nenájdu cestu, aby sa stali sebestačnými. Pôda sa naviac postupom času celkom vyčerpá a je nutné pravidelne pridávať živiny. Jediným udržateľným spôsobom pestovania vegetácie je v skutočnosti jednoduché pestovanie vo voľnej pôde. Rastliny sa vyvíjajú rovnako ako my a tento proces si vždy vyžaduje čas a mali by sme ho podporovať. To súvisí aj so sadením zo semien, oproti najtradičnejšiemu množeniu rastlín odrezkami. Odrezky sú len klonom materskej rastliny pri ktorých nedochádza k žiadnej evolúcii.
V rýchlo sa meniacom svete je evolúcia obsiahnutá v semenách veľmi potrebná. V politike je počas kampane priam hlad po sadení stromov. Samozrejme, zasadiť strom je oveľa lepšie než vyvesiť letáky, ale miesto výsadby stromu by malo súvisieť s konkrétnou potrebou stromov. Vo vzťahu k trvalkám a kríkom, ktoré sa reálne navzájom vedia podporovať a spoločne dokážu vytvoriť autonómny systém. Takýto systém unesie oveľa viac ako stromy vysadené umelo v pásoch. Pri sadení je potrebné diverzifikovať, pridať omnoho väčšiu rozmanitosť druhov, aby sme zas a znova vytvorili väčšiu odolnosť proti chorobám. Ak má byť návrh udržateľný a odolný aj v budúcnosti, musíme počítať s nižšou spotrebou vody. Stromy by mali byť schopné starnúť samy, nato je nutné používať menej spevnených povrchov a tak umožniť dažďovej vode odtekať späť do pôdy.
Ako sa podľa teba bude v budúcnosti vyvíjať úloha krajinných architektov, najmä pokiaľ ide o udržateľnosť a zmenu klímy?
Myslím si, že máme veľmi dôležitú úlohu. Mali by sme sa trochu vrátiť v čase a študovať viac biológiu. Pokúsiť sa svojimi návrhmi prispieť k obnove rovnováhy ekosystému. Namiesto snahy prírodu úplne ovládať by sme ju mali nechať ísť cestou vlastnej evolúcie, nechať túto zelenú hmotu divoko rásť .
Ako v Jeshile začleňujete princípy biodiverzity a udržateľnosti do svojich návrhov krajiny? Akú úlohu zohráva biodiverzita vo vašej práci a ako zabezpečujete jej zachovanie v krajinách, ktoré vytvárate?
Biodiverzitou zvyšujeme prirodzenú odolnosť proti chorobám, rovnako ako ju využívame z estetických dôvodov a v snahe priblížiť prírodu nášmu každodennému životu. Aby sa tak stalo, mala by sa vykonávať vlastne len minimálna údržba. Príroda si dokáže priestor podmaniť sama. Pri vytvorení vhodného základu a dobrých podmienok pre neprerušený prirodzený tok javov sa biodiverzita jednoducho objaví. Ak chceme rastliny aj v budúcnosti, rozmanitosť druhov a poddruhov sa musí zvýšiť. V balkánskom regióne existuje napríklad 12 druhov dubov, zatiaľ čo vo zvyšku Európy zostali len 3.
Pre naše účely sme si ako ľudia vybrali tie najužitočnejšie a vytvorili sa monokultúry na pestovanie stromov, rastlín či zeleniny. A práve tieto monokultúry – rodiny rovnakého druhu, teda opak diverzity – vytvorili veľmi krehký, napadnuteľný systém, ktorý sa rúca ihneď s jedinou chorobou. Ak máme veľké plochy rovnakého rastlinného druhu, choroba sa môže rozšíriť, ale ak použijeme zmiešanú a vysoko diverzifikovanú vegetáciu, je to ten najodolnejší systém pre zdravú zem a zastavenie prípadných chorôb.
V mestách takmer nenájdeme výsadbu ovocných stromov, mohli by prispieť k obnove biodiverzity?
Ovocné stromy môžu určite pomôcť zlepšiť vzťah medzi občanmi a prírodou. Počnúc jednoduchou esenciou, že si človek môže odtrhnúť kúsok ovocia a zjesť ho. To je celkom intímny vzťah, ktorý človek môže mať k prírode v meste alebo k svojej záhrade. Ovocným stromom sa v poslednom desaťročí vyhýbame, pretože popadané ovocie láka včely a osy. Včely však pomáhajú s opeľovaním a osy pomáhajú kontrolovať škodcov a iné choroby rastlín. So správnymi informáciami o všeobecnom blahu by sme mohli vrátiť do miest nie len ovocné stromy, ale aj biodiverzitu, ktorá sa o túto vegetáciu stará najlepšie. Nepríjemným situáciám je možné vyhnúť sa správnou a nápomocnou údržbou.
Kedy si sa prvýkrát začal zaujímať o oblasť udržateľnej mestskej infraštruktúry?
Dôležitým bodom bolo prečítanie knihy The Landscape of Contemporary Infrastructure o infraštruktúre ako verejnom priestore od Marcela Smetsa. Bol to flámsky „Bouwmeester“, čo je pozícia s poradnou úlohou pre vládu a kontroluje kvalitu vládnych projektov. Každých 4 alebo 6 rokov je vymenovaný architekt, ktorého úlohou je pre krajinu napísať víziu a výzvy. Následne začne organizovať súťaže, a tak zvýši celkovú kvalitu architektonickej scény vo Flámsku v Belgicku. Osobitne nám Smets pripomenul, že priestor, ktorý v meste zaberá regionálna infraštruktúra, je priestorom, ktorý zdieľajú úplne všetci. Donedávna bol dimenzovaný iba ako monofukčný priestor slúžiaci na mobilitu, pričom práve on upozornil, že kvalít a potenciálu by mohol mať oveľa viac. Kniha sa stala absolútnym základom uvažovania o mobilite a infraštruktúre novým spôsobom.
Ako vaše návrhy prispievajú k celkovej pohode ľudí a komunít v Albánsku?
Aktívne sa snažíme vytvárať bázu a trh pre krajinný dizajn tam, kde predtým nebol. Lobujeme za dôležitosť zelene v našich mestách a hlavne za zachovanie a obnovu prírodnej krajiny všade tam, kde je to možné. Tento týždeň otvárame park okolo pyramídy v Tirane, okrem toho pracujeme aj na projekte záhrad zeleného pobrežia Green Coast II, kde sa snažíme interpretovať záhrady súkromných pozemkov ako exkluzívne prístupy k vzácnej divokej pobrežnej vegetácii.
Akým výzvam ste čelili pri týchto projektoch?
Pre pyramídu v Tirane existovalo rozpočtové obmedzenie, prvou výzvou tak bolo presvedčiť investora o potrebnej investícii. Dizajn pyramídového parku sa veľmi približuje prístupu, ktorý sme implementovali v záhradách na námestí Skanderbeg: práca s pôvodnými druhmi, budovanie vrstvenej krajiny trvaliek, kríkov a stromov a prispievanie k vytvoreniu veľkej siete zelených druhov pozdĺž bulváru, dúfajúc, že vznikne prirodzene zelený koridor zo severu na juh.
Čím je špecifický projekt Green Coast II. na pobreží Albánska?
Projekt zeleného pobrežia je developerský projekt v údolí Pallase s prevažne rezidenčnou funkciou. Zastavovanie pobrežia je teraz trendom, s ktorým plánuje krajina pokračovať aj na jej južnom pobreží. Našou hlavnou úlohou je navrhnúť záhrady jednotlivých víl. Spolu s architektmi zo štúdia Emre Arolat Architects sa nám podarilo výrazne pozdvihnúť pôvodnú ambíciu. Klientov sme už v rannom štádiu návrhu informovali o vysokej potenciálnej kvalite rastu existujúcej vegetácie krov maquis. Priniesli sme povedomie o tom, ako sa krajina na pobreží formovala v priebehu času a aký obrovský potenciál stále má. Zmes intenzívnej a bohatej vegetácie, ktorá sa tu nachádza, sa nedá kvôli jej hustote a zložitosti napodobniť. Niektoré druhy, ktoré tam dnes nájdeme, sa ani nedajú získať na trhu, je to dosť vzácny biotop.
Ambícia, ktorú si kladieme, je jednoduchá: Obnovujeme a podčiarkujeme pôvab tejto divokej vegetácie. Najdôležitejším krokom je predovšetkým zmena predstavy o súkromnom vlastníctve pozemku v zmysle: „So svojou záhradou si môžem robiť, čo chcem” na vlastnenie ako „exkluzívny prístup k časti súvislej kontinuálnej prírodnej krajiny“. Táto zásadná zmena pohľadu na prístup k vývoju bude mať najväčší vplyv na konečný výsledok, ktorý sa spolu s kontinuálnou divokou zeleňou ukáže v čase.
Čo si ako záhradný architekt a milovník prírody myslíš o existencii človeka v prírode, mimo mesta?
Okolitá príroda by sa mala navštevovať a objavovať, existuje krásny svet, ktorý inšpiruje každého z nás, no zároveň by sme do neho nemali príliš zasahovať. Vo väčšine situácií je naša momentálna prítomnosť rušivá. Pamätajme, že počas pandémie boli v benátskych kanáloch delfíny. Príroda sa ľahko preberie a obnoví, ak jej dáme priestor.
Fotogaléria
