Nina Valíčková | text vyšiel v magazíne Koncept 2/2023
Rozvoj sídiel a následná suburbanizácia sú celosvetovým trendom, prinášajúcim nové výzvy, na ktoré neexistujú univerzálne riešenia. Okrem vitálnych miest často vznikajú aj medzipriestory a vágne miesta bez programu a jasného vymedzenia. V úlohe spojovacích prvkov zabezpečujúcich pohyb ľudí a prevádzku mesta či ako vedľajší produkt plánovania tvoria nechcenú súčasť našich miest. Prístup krajín a miest sa v narábaní s týmto typom priestoru rozchádza, od ignorovania až po kreatívne začlenenie do celku.
O hľadaní stratégie a definície na Slovensku i v zahraničí sa rozprávala Nina Valíčková s architektom a urbanistom Igorom Markom, spoluzakladateľom ateliéru Marko&Placemakers, ktorý sa zaoberá miestotvorbou a mestským dizajnom.
Ako by ste na základe skúseností zo Slovenska a Veľkej Británie/Rakúska/Holandska (alebo inej zahraničnej krajiny, v ktorej ste pôsobili) porovnali prístup týchto krajín v koncepcii plánovania rastu miest a uvažovanie o suburbanizácii?
Každá krajina vychádza pri plánovaní a metodike regulácie rozvoja mesta zo svojich špecifických daností a lokálnej skúsenosti. Suburbanizácia je dlhodobý globálny problém, ktorý nevieme zastaviť, iba vyvažovať. Holandsko alebo VB majú aktívnu legislatívu, ktorá nepriaznivý vývoj čiastočne reguluje, a okrem toho majú výborne rozvinutý integrovaný systém prímestskej hromadnej dopravy. V oblasti rozumného a kvalitného rozvoja majú slovenské mestá čo dobiehať. Napriek tomu, že by bol pre ne vhodnejší rozvoj dovnútra, sa rozvíjajú smerom von.
Súčasťou sídiel sú takzvané nemiesta, vágne priestory. V akých prípadoch sú podľa vás miesta tranzitu, bez definície a identity, nežiadúcim javom a treba ich „vyriešiť“?
Každý priestor, aj ten najbanálnejší, je v niečom špecifický, pričom mestský priestor treba vždy vnímať individuálne a zároveň kontextuálne. Nemiesta alebo medzipriestory sú niekedy prirodzenou súčasťou typologicky definovanej mestskej štruktúry. V prípade, že majú neviditeľnú kvalitu, ktorá je v daných súvislostiach pridanou hodnotou, je lepšie akceptovať status quo. Iné nedefinovane priestory zase prinášajú otvorenú možnosť zásadnejšej transformácie a skompaktnenia rozvoľnenej mestskej štruktúry.
Stretli ste sa pri výkone povolania s výzvami týkajúcimi sa nemiest v kontexte architektúry a urbanizmu?
Nemiesta sú vďačným materiálom. Venujem sa dlhodobo verejnému priestoru a dennodenne s nimi pracujem. Žiaľ, v realite často nevidím kvalitatívny rozdiel medzi nefunkčne „vypekneným“ námestím a výplňou v kruhovom objazde. Dovolím si tvrdiť, že veľkú časť verejného priestoru v slovenských mestách tvorí práve nepriestor. Možno ho charakterizovať ako produkt ľahostajnosti a ignorancie. Zanedbaná je hlavne obsahová diverzita, ktorá sa dnes nedá vtlačiť do štandardnej typológie. Mestský verejný priestor je mimoriadne vzácny a vidím graduálny posun vo vnímaní zdieľanej kvality, ktorá nie je meraná len dobrým dizajnom alebo architektúrou. Máme sa stále čo učiť. Profesia miestotvorcu sa síce rýchlo rozvíja, ale je stále pod tlakom mechanického chápania urbanizmu.
Navštívili ste niekedy miesto, ktoré si pamätáte ako zaujímavý pozitívny, alebo naopak negatívny príklad reakcie na chýbajúcu definíciu priestoru v súvislosti s mestom a verejným priestorom?
Kľúčovým projektom, ktorý naštartoval moju profesionálnu kariéru a zásadne zmenil moje vnímanie tvorby miesta je Northala Fields Park v Londýne. Pri prvej návšteve miesta som cítil pocit ničoty a bezmocnosti, priestor nemal obsah ani definíciu. Keďže priestor negeneroval žiadnu reakciu, neexistovala ani vzdialená predstava, čo by sa s ním dalo urobiť. Projekt bol inicializovaný ako umelecký regeneračný projekt bez rozpočtového krytia, zadávateľ sa spoliehal na kreativitu umelcov. Neštandardný priestor vyžadoval neštandardné kreatívne a multidisciplinárne riešenie vo forme otvorenej komunikácie a participácie s fragmentovanou komunitou. Park je navyše financovaný depozitom recyklovaného stavebného odpadu. Dnes je to obľúbené miesto, ktoré spája a inšpiruje.
Súčasná podoba Bratislavy odráža premenlivosť koncepcie rozvoja mesta, uplatňovanej v rôznych obdobiach a politických režimoch. Je takáto vágnosť koncepcie samotnej regionálnym špecifikom alebo je porovnateľná s inými európskymi krajinami?
Fragmentovanosť a istá nekoncepčnosť je charakteristická pre mnohé postkomunistické krajiny a mestá. V Bratislave ešte stále prebieha proces hľadania identity a koncepcie rozvoja mesta. Rast mesta je podmienený komunikovanou kvalitou a kontinuitou, dlhodobé ciele a predstavy sú už zakotvené v strategických dokumentoch, ako je aj dokument Bratislava 2030. Otázny je spôsob a rýchlosť pretavenia zmien do samotnej regulácie. Do istej miery budeme musieť konečne otvorene akceptovať, že tvorba mesta je nestály a rizikový proces, bez ktorého sa zmeny nedajú uskutočniť.
Fotogaléria
