Účasť slovenského tímu na prestížnom Benátskom bienále 2025 nebola len prezentáciou architektúry, ale aj výpoveďou o perifériách – geografických, kultúrnych, mentálnych – a o potrebe interdisciplinárneho myslenia v čase globálnych kríz. Architekt Jozef Olšavský v rozhovore hovorí o skúsenosti z Arsenale, o význame kolektívnej inteligencie, o mieste Slovenska v medzinárodnom diskurze, ako aj o tom, prečo je dnes architekt čoraz viac mediátorom než len tvorcom. Reflexia intenzívnej skúsenosti z bienále je zároveň výzvou premýšľať o budúcnosti, kde hranice medzi technológiou, prírodou a ľudskosťou prestávajú byť samozrejmé.
Koncept: Ako by ste zhodnotili svoju účasť na tohtoročnom Benátskom bienále? S akým zámerom ste na výstavu išli?
Jozef Olšavský: Sme, samozrejme, veľmi radi, že môžeme byť súčasťou bienále. Tiež je skvelé vidieť, že téma budúcnosti a periférií zaujíma ľudí na celom svete. A nehovoríme iba o geografických perifériách, ale aj o stave mysle ľudí žijúcich a uvažujúcich mimo mainstreamu. Vo všetkých disciplínach a ich perifériách vznikajú zaujímavé veci. Je dôležité nevzdávať sa (ani ideálov), nielen prežívať, ale veriť si. Nielen bojovať alebo doprosovať sa pozornosti a spoliehať sa na to, že niekto iný to vyrieši za nás, ale pokúsiť sa riešenie aktívne nájsť. A Slovensko (prvá, iniciačná epizóda nášho projektu sa odohráva na východnom Slovensku s podporou CIKE) je a môže byť toho príkladom. Chceli sme ukázať (a naša network je medzinárodná), že podobné témy – vzťahu medzi centrom a vidiekom, prosperity, úniku mozgov – sú podobné všade na svete. Je dôležité nájsť správny spôsob komunikácie (jazyk), rovnováhu medzi globálnym a lokálnym, počúvať sa, navzájom inšpirovať. V kontexte témy bienále, ktorou bola otázka inteligencie, a to nielen umelej alebo prírodnej (prirodzenej), nás potešil posun aj k inteligencii kolektívnej (aj keď môže mať v podmienkach našej historickej pamäti zlé konotácie). Myslíme si, že interdisciplinárna spolupráca, ku ktorej môžu architekti výrazne prispieť jej moderovaním, je nutná nielen pri teoretickej analýze komplexných problémov, ale aj pri hľadaní adekvátnej reakcie a akcie a formulovaní vízie udržateľnej budúcnosti prosperujúcej (nielen ekonomicky) obce, mesta, dediny, ale aj regiónu, krajiny alebo planéty.
Ako ste sa vyrovnávali s prostredím Arsenale, ktoré bolo opisované ako rozsiahle a miestami zahlcujúce?
J.O.: Prvé dni bienále boli naozaj zahlcujúce a veľmi intenzívne. Rozpaky sprevádzali celý proces už od začiatku, a nielen preto, že kurátor donútil všetkých „súťažiť“ v OPEN CALLe: CALL FOR IDEAS. Celkové čísla, ktoré hovoria o viac ako 700 participantoch (všetci autori) a 200 projektoch (v skutočnosti ešte viac spoluautorov), pôsobia megalomansky. Tiež proklamácia, že pôjde o vedu, sa dala v kontexte vzťahu akademickej a komerčnej sféry chápať ako kontroverzná. Nakoniec si však myslím, že všetci pochopili zámer kurátora Carla Rattiho, architekta a vedca, pôsobiť ako moderátor a sprostredkovateľ všetkých možných trendov a ideí. Čo sa týka samotnej prezentácie a jej formy, išlo o diskusiu medzi inštaláciou (metaforou) a prezentáciou (informáciou o projekte), neskôr rozšírenú o ďalšie rozmery: video a možnosť prezentovať myšlienky v SPEAKER CORNER, teda mieste pre diskusie, workshopy a prednášky. Nie je však možné vysvetliť projekt v celej jeho šírke na takom obmedzenom priestore. Aj preto (napokon, podobný koncept použijeme aj pri knihe) sme požili formu koláže, akejsi tapisérie všetkého z projektu, kde finálna interpretácia je na fantázii prijímateľa/pozorovateľa.
Mnohé inštalácie reflektovali aktuálne výzvy – klimatickú krízu, udržateľnosť či kolektívne formy bývania. Ktoré projekty na vás osobne zanechali silný dojem?
J.O.: Ako už bolo spomenuté, pohybujeme sa v základných kategóriách INTELIGENS, ARTIFICIAL, NATURAL A COLLECTIVE, podľa môjho názoru je hlavným posolstvom dostať sa za všeobecné, zjednodušujúce klišé a frázy o udržateľnosti, cirkulárnosti alebo klimatickej zmene. Ukázať, ako uvažujú nielen architekti o všetkých aspektoch života a udržateľnej budúcnosti. Ide doslova o explóziu nápadov. Kurátorsky výber je naozaj rozsiahly a odporúčam si na návštevu vyhradiť niekoľko dní. Aj preto spomeniem hlavne projekty, inštalácie ľudí a priateľov okolo nášho projektu. Terreform ONE v spolupráci s DJ Spooky: Pestovanie epigenetického útesu a botanického pamäťového systému, Biotopia Winyho Maasa a Federica Diaza, Epidermitetúra Adama Hudeca a jeho Dusts Inštitútu, kórejských architektov PRAUD s ich projektom Plán vyhynutia: Prehodnotenie posmrtného života škôl v zmenšujúcich sa mestách, ale aj projekty/výstavy architekta Moon Hoona: Čas, priestor, existencia a FADSTU, ateliéru Gregor, Varga, Smatanová o slovenských kaštieľoch a kúriách, obidva v rámci prezentácie Európskeho kultúrneho centra. V kontexte smutnej reality zatvoreného česko-slovenského pavilónu (téma na samostatný článok) sú inšpiráciou sebavedomé prezentácie Srbska, Poľska a Albánska. V tejto súvislosti tiež spomeniem (kórejská prezentácia v roku 2014: How Korea was unified – zlatý lev pre Min-suk Cho je tiež jednou z hlavných inšpirácií nášho projektu) zaujímavú prednášku: Vízia a dedičstvo kórejského pavilónu, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom zhrnula nielen samotnú históriu bienále a výstavbu pavilónu, ale aj jeho, v porovnaní s česko-slovenským, pomerne krátku minulosť a míľniky.
Ako vnímate pozíciu Slovenska na bienále? Existuje slovenská scéna?
J.O.: Slovensko by malo vystúpiť z tieňa svojho malomeštiackeho myslenia a predsudkov a otvorene hovoriť o svojich problémoch a ich riešeniach. Neuzatvárať sa dovnútra, byť sebavedomé. Problémy a trenia medzi vidiekom a mestom sú podobné po celom svete a vidíme to nielen pri voľbách. Slovensko je toho už historicky exemplárnym príkladom. Diskusia o polohe a pozícií Bratislavy (nielen geografickej) by nemala byť redukovaná iba na nexistujúcu diaľnicu na východ. Skúsme (nie za každú cenu) zo Slovenska vytvoriť kompaktnú (nielen z hľadiska infraštruktúry), ale otvorenú krajinu. Zbaviť sa národných prívlastkov neznamená stratiť identitu. Chceli sme maximálne využiť možnosti a pozvať čo najviac ľudí, skôr z česko-slovenskej ako iba slovenskej (a nielen experimentálnej) scény, a udržovať ju aj týmto spôsobom na tomto fóre pri živote.
Akú rolu podľa vás zohráva medzinárodná spolupráca v tvorbe relevantnej architektúry?
J.O.: Sme presvedčení, že interdisciplinárna spolupráca (nemusí byť medzinárodná alebo iba v rámci architektúry) je budúcnosťou a podstatou inovácií v kreatívnom priemysle, ale aj napredovania spoločnosti ako celku. Aj v rámci Slovenska vidíme, že po dekádach jednoduchého obchodného vzťahu: investor (kapitál) + architekt = zisk = tisíce bytov a kancelárskych plôch sa situácia mení a záleží nám aj na kvalite života v obci, mestskej časti, meste, regióne alebo krajine, v ktorej žijeme. Tiež vidíme, ako sa menia nielen definície architektúry, ale aj urbanizmu. Spolupráca veľakrát znamená aj istú formu verejnej angažovanosti a participácie (collective inteligens).
V kontexte návratu k remeslu, prírodným materiálom a vernakulárnym formám – ako vnímate balans medzi technológiou a ľudskosťou vo vlastnej práci?
J.O.: Technológie vnímam ako nástroj (a za určitých okolností aj ako materiál) a ich potenciál za bežným klišé zjednodušujúcim a urýchľujúcim nám prácu je veľký. Páči sa mi tiež formulácia balans, nevnímam ich totiž ako protiklad k remeslu alebo prírodným materiálom. Vyrobené, umelé/artificial sú aj tehly a v princípe sa nemusíme vyjadrovať (ani nevyjadrujeme) iba pomocou ceruzky. Človek/ľudstvo je súčasťou prírody so všetkými, aj negatívnymi aspektmi.
Bienále silno tematizovalo otázku – čo zostáva človeku v ére AI a automatizácie? Ako si predstavujete úlohu architekta o 10 – 20 rokov?
J.O.: Nástup AI do kreatívneho priemyslu súvisí z veľkej časti s tým, že je AI nedokonalé (v exaktných disciplínach často zlyháva a umenie a jeho interpretácia sa vo väčšinovej populácii často chápe ako otázka individuálneho vkusu) a jeho generovanie (halucinácie) sa zjednodušene zamieňajú za tvorivosť. Poďme preskúmať všetky možnosti a potenciál a rozprávať sa o hrozbách a kontrole. Existuje tiež veľa odvetví, v ktorých človek/ľudstvo kvôli rôznym dôvodom zlyháva (ekológia) a kde by nás umelá inteligencia mohla hypoteticky nahradiť (artificial ecology). Ako architekti tvoríme a žijeme v podstate v totálne artificial prostredí (vytvorenom architektmi, zahlcujúcimi planétu budovami) a prírodu chápeme iba ako niečo chránené, okrem toho, kde žijeme, alebo iba ako dekoráciu našich bytov a miest. V našom projekte hovoríme o tom (video, ktoré je súčasťou inštalácie), ako hľadáme nový kód – nielen definíciu kreativity budúcnosti, ale aj našich životov. Tak ako je príroda plná zákonitostí (fotosyntéza), je aj naša DNA kódom/programom. Podobne ako aplikácie alebo AI. Rozprávajme sa skôr o tom, kde sú hranice umelého a prirodzeného, či nie je naozaj kreativita v našom chápaní iba prejavom drzosti, jedinečnosti, ale zároveň aj obmedzenej ľudskej prirodzenosti. Príroda, technológia a ľudská kreativita sa môžu prepojiť. A nielen kreativita – architektúra alebo umenie, ale aj spoločenské vedy, dedičstvo alebo identita a spôsob, ako s nimi pracujeme. V chápaní budúcnosti a abstraktnom myslení máme veľké rezervy. Architekt budúcnosti pravdepodobne nie je len brilantný, kreatívny tvorca, ale skôr „renesančný“ mediátor a interpret prepojení medzi umením, kultúrou a spoločnosťou.
Čo pre vás osobne znamená účasť na takomto fóre? Čo si z bienále odnášate ako architekt aj ako človek?
J.O.: Samozrejme, to je veľkým zadosťučinením a odmenou všetkých zúčastnených: autorov, spoluautorov a podporovateľov. Je zaujímavé vidieť, že aj projekt z „periférie“ ľudí zaujíma a má svoje miesto. A ako je dôležité a má význam prepájať lokálne a globálne perspektívy, identifikovať problémy periférií a hľadať vízie možnej budúcnosti. Ako architekta ma teší (čo nie je úplne bežné a, navyše, je to inšpiratívne a motivujúce) byť niečoho väčšieho súčasťou a ako človek sa teším z toho, že sa stále oplatí byť sám sebou.
