WOVENRAG je technologický ateliér, ktorý transformuje ručne dekonštruovanú bavlnu do podoby precízne konštruovaných pánskych solitérov. Jadrom je autorská technológia tkania priamo do tvaru strihu, ktorá eliminuje textilný odpad a nahrádza konfekčnú plochosť unikátnou 3D štruktúrou. Výsledkom sú odevy s autoritou saka a slobodou pohybu, navrhnuté pre mužov, ktorí vyžadujú logiku v materiáli a integritu v dizajne. Každý kus vzniká pomaly, precízne a s dôrazom na detail – ako nositeľ pokoja, hodnoty a udržateľnosti, ktorú cítiť priamo na koži.
Zuzana Pastirčák Duchová: Značka Wovenrag pracuje s upcyklovaným textilom ako s architektonickým materiálom – štruktúrou, konštrukčnou prácou. Ako vznikla myšlienka založiť práve takúto značku?
Júlia Jurinová: Niekoľko rokov som učila. Neustále som mala pocit, že mám zručnosti, ktoré sú v dnešnej dobe „nepredajné“. Vždy som hovorila, že keby som sa narodila o pár storočí skôr, bola by som top remeselníčka a úplne v pohode by som sa tým uživila. Dnes má človek pocit, že ručné zručnosti nikto nechce zaplatiť. Neustále som hundrala, že sa tým nikdy neuživím, že učím za pár peňazí a že to nemá perspektívu. Potom som si uvedomila koľko som toho dosiahla učením, koľko energie som do toho dala, Začala som uvažovať ako by vyzerala moja tvorba/môj biznis keby som do toho šla s rovnakým nasadením. Začala som premýšľať, ako tie moje „neužitočné“ zručnosti pretaviť do niečoho, čo má zmysel.
ZPD: Fashion si pôvodne robiť nechcela. Prečo?
JJ: Fashion pre mňa predstavuje kvantá zbytočnej nadprodukcie a neférový boj s lacnou konfekciou, v ktorom som odmietla súťažiť. Už počas svojej pedagogickej praxe som študentov viedla k zodpovednosti za tvorbu a k recyklácii, pretože som nechcela vychovávať generáciu, ktorá bude len znásobovať textilný odpad. Mojou cestou sa preto stala dekonštrukcia existujúceho materiálu a jeho opätovné zostavenie do formy, ktorá je funkčná, odolná a finančne fér voči tvorcom. WOVENRAG nevnímam ako módnu značku, ale ako technologický ateliér, kde odev nevzniká šitím z plochej metráže, ale jej postupným budovaním priamo do tvaru strihu. Mojím cieľom nie je tvoriť sezónne trendy, ale navrhnúť solitér, ktorý v sebe nesie integritu architektúry a rieši reálne potreby nositeľa bez ekologických kompromisov.
WOVENRAG nevnímam ako módnu značku, ale ako technologický ateliér, kde odev nevzniká šitím z plochej metráže, ale jej postupným budovaním priamo do tvaru strihu.
JJ: Uvedomila som si, že remeslo nikdy neprestane byť dôležité. Len je ťažké na seba upozorniť, odkomunikovať hodnotu. Začala som skúmať staré techniky – tkanie, háčkovanie, paličkovanie – a rozmýšľala som, ako ich aplikovať na odpadový materiál. Dnes sa strašne marketingovo komunikuje recyklácia: „Tričká z PET fliaš alebo recyklovaná bavlna“. Pritom tá technológia recyklácie je často ďaleko horšia kvôli chemickým procesom či znečistenia vody. To mi prišlo absurdné. Ja som hľadala spôsob, ako efektívne a esteticky spracovať existujúci materiál ručnou technikou, ktorá tu bola stáročia a ktorú sme opustili, hoci dáva obrovský zmysel.
Každý kus vzniká pomaly. Pri výrobe trička som zistila, že približne 45 minút trávim výberom materiálu v second handoch. Potom nasleduje ručné strihanie – približne 170 prúžkov. Samotné tkanie trvá ďalších 170 minút. A potom finálne zošívanie. Je to pomalý, precízny proces. Pre mňa je to dôležité – každý kus nesie energiu času a pokoja. Je to ako pulóver od babky, ktorý ti pletie 500 večerov. Cítiš to na sebe.
ZPD: No keď si predstavím môjho teenage syna, hocičo by chcel nosiť len nie sveter od babky…
JJ: Presne tak, prvým štádiom tvorby značky musel byť prieskum trhu a voľba cieľovej skupiny. Teenageri to určite nie sú. Nechcem robiť pre všetkých.
ZPD: Materiál je už opotrebovaný. Ako je to s jeho životnosťou? A ako vôbec ide dokopy niečo exkluzívne a zároveň recyklované?
JJ: To je častá otázka. Áno, látka je použitá, ale keď ju znovu utkáš, získa úplne inú pevnosť. Presne tak sa kedysi robili koberce – z handier. A tie vydržali obrovskú záťaž. Tým, že materiál pretvoríš do novej štruktúry, jeho vlastnosti sa zásadne zmenia. No a spomenutí teenageri zväčša majú dosť času a priestoru sa prehrabávať secondhandmi, ale ja som zistila, že existuje aj skupina zákazníkov, ktorí na to nemajú ani chuť ani priestor ale rozumejú problému s textilným odpadom a nechcú byť jeho súčasťou.
ZPD: Proces tvorby pripomína architektúru – prácu s mriežkou, štruktúrou, systémom.
JJ: Ako hovorí naša spoločná kolegyňa Danica Pišteková, najbližšia architektúra je to, čo nosíš na sebe. Analógia s architektúrou je presná, pretože pri tkaní pracujem s pevnou mriežkou osnovy a útku, ktorá definuje statiku celého odevu. Namiesto strihania z plochy materiál konštruujem priamo do finálneho objemu strihu, čím vzniká bezodpadová forma s vlastnou vnútornou logikou. Tento prístup mi umožňuje vytvoriť samonosnú štruktúru, ktorá si zachováva tvarovú pamäť a slúži ako funkčné brnenie pre svojho nositeľa.
ZPD: Spolupracovala by si s architektmi na väčších mierkach – steny, verejný priestor?
JJ: Princíp môjho tkania je modulárny a škálovateľný, preto prechod do mierky interiéru vnímam ako prirodzenú technologickú výzvu. Hustá 3D štruktúra materiálu má vynikajúce akustické a haptické vlastnosti, ktoré by v priestore fungovali ako funkčné, no esteticky výrazné deliace prvky. Spoluprácu s architektmi by som uvítala ako možnosť preniesť logiku ‚mikro-architektúry‘ odevu do makro-štruktúry prostredia. Textil má obrovskú schopnosť meniť charakter miesta bez toho, aby bol invazívny. Vie vytvoriť intimitu, tieň, pohyb, pracovať so svetlom.
ZPD: Ako vnímaš budúcnosť textilu v architektúre a interiérovom dizajne?
JJ: Myslím si, že textil má v architektúre a interiéri obrovský, zatiaľ málo využitý potenciál. Textil sa musí vymaniť z role povrchovej dekorácie a stať sa plnohodnotným, konštrukčným prvkom, ktorý definuje priestor. Budúcnosť vidím v materiáloch, ktoré okrem vizuálnej funkcie aktívne riešia akustiku či variabilitu a vznikajú bezodpadovými procesmi podobne ako moje solitéry. V čoraz digitálnejšom svete bude práve haptická kvalita a štrukturálna poctivosť textilu tým kľúčovým prvkom, ktorý vráti do interiérov fyzický, ľudský rozmer.
ZPD: Akú úlohu zohráva remeslo v digitálnej dobe?
JJ: Remeslo vnímam ako nevyhnutnú protiváhu k neosobnému digitálnemu svetu, ktorá vracia do nášho života stratenú haptickú skúsenosť a fyzickú podstatu. V dobe dominancie plochých obrazoviek sa ručne vytvorená štruktúra stáva najvyššou formou luxusu, pretože nesie v sebe čas a dotyk tvorcu. Nie je to krok späť, ale spôsob, ako vrátiť do predmetov ľudský rozmer a technologickú integritu, ktorú žiadny algoritmus nedokáže simulovať.
ZPD: Tak si ešte poďme rozobrať tvoju cieľovú skupinu, aké sú jej charakteristiky, spomínaš, že sú to najmä muži na vysokých pozíciách. Prečo?
JJ: Robila som prieskum – medzi kamarátmi aj adresne cez LinkedIn. Zistila som, že muži chcú základné, kvalitné veci, nad ktorými nemusia rozmýšľať. Keď nájdu dobré tričko, kúpia si ho päťkrát. Nechcú behať po obchodoch.
Zároveň sú to ľudia, ktorí majú peniaze, sú spoločensky zodpovední, ale nemajú dobrú alternatívu. Nechcú fast fashion, ale ani chodiť po second handoch. Chcela som vytvoriť produkt, ktorý môžu nosiť do práce, na meeting, a hoci je drahý, má hodnotu, pôsobí dôstojne.
ZPD: Tvoje tričká sú zatiaľ veľmi konzervatívne – čierna, biela, tmavomodrá.
JJ: Vychádzala som z prieskumu ktorý som robila. Tieto odtiene poskytujú mojim klientom nadčasovú vizuálnu stabilitu a autoritu, ktorú v profesionálnom prostredí vyžadujú. Chceli niečo univerzálne, čo sa hodí ku všetkému. Chceš sa ráno zobudiť, obliecť a neriešiť. Strih musí sedieť, materiál byť kvalitný, dizajn nadčasový.
ZPD: Ako ti funguje predaj pri unikátnych kusoch?
JJ: Nemôžem fungovať ako klasický e-shop. Každý kus je iný. Aj keď robím „biele tričko s bielymi rukávmi“, každá košeľa má inú patinu, iný počet praní. To je na tom krásne – každý kus je solitér. Ku každému produktu dávam informačnú kartičku. Vysvetľujem pôvod, údržbu, hodnotu. Informujem férovo.
ZPD: Tvoja komunikácia nie je postavená primárne na ekologickosti.
JJ: Ekológia je v dnešnej dobe už nevyhnutný štandard. Teda aspoň by mala byť. Komunikujem najmä jedinečný dizajn autorskej textílie. Konštrukcia odevu inak je pre ľudí zaujímavejšia ako už 100x opakovaná ekólogia.
ZPD: Ako plánuješ ďalší rozvoj?
JJ: Vyvíjam overshirty, saká. To bol aj hlavný cieľ. Tričká sú trochu “rýchlejšie” produkty na rozbeh. Chcem pracovať z jednoduchými strihmi tak, aby sedel viacerým typom postáv. Zároveň testujem materiál – periem ho, dávam do sušičky, zámerne ho zaťažujem. Funguje. Uvažujem aj nad franšízou – lokálne ateliéry by pracovali s miestnym odpadom. Koncept by sa šíril, ale ekologicky.
ZPD: Je to unikátne, ako značku buduješ veľmi vedome. Ako všetko do seba zapadá a má význam.
JJ: Áno, momentálne sa veľmi veľa učím. Lebo verím, že iba remeslo nestačí. Celkový životný štýl sa veľmi mení a vyvíja. Študujem teraz marketing, biznis, branding. Počúvam podcasty, čítam Forbes. Konzultujem s odborníkmi – typografia, sociálne siete, fotenie. Je to úplne nový svet.
ZPD: Na záver zhrnutie – čo je pre teba Wovenrag?
JJ: WOVENRAG je technologický ateliér, v ktorom transformujem textilný odpad na trvácnu architektúru odevu. Je to dôkaz, že skutočný luxus dnes nespočíva v logu, ale v logike materiálu a integrite dizajnu.
Júlia Jurinová je textilná dizajnérka, scénografka a zakladateľka značky Wovenrag, ktorá vo svojej tvorbe prepája remeslo s digitálnymi technológiami. V rámci doktorandského štúdia na VŠVU sa venovala projektu Textilný objekt a jeho intermediálne presahy, v ktorom skúmala budúcnosť textilu prostredníctvom 3D tlače, generatívneho dizajnu a interaktívnych prvkov. Je autorkou kolekcie textilných objektov pracujúcich s aktívnou textíliou, taftovaného koberca Vektorové poliaa nositeľného interaktívneho objektu Distance – Dissonance so senzormi. Vo svojom výskume hľadá nové estetické prístupy aj konkrétne riešenia environmentálnej krízy prostredníctvom digitálnych nástrojov a udržateľných procesov tvorby.