Architektura reciprocity
Koncepcia knihy a text: Pavla Melková
Ideový spoluautor: Miroslav Cikán
Odborná recenzentka: doc. PhDr. Jana Tichá, PhD.
Grafický dizajn: Robert V. Novák
Počet strán: 165
Rok vydania: 2020
ISBN: 978-80-7437-318-3
Dá sa vymyslieť v 21. storočí ešte niečo nové na poli odboru teória architektúry? Dajú sa dať teórie do nových vzťahov. Architektka, pedagogička a dlhoročná spolupracovníčka pražského IPR Pavla Melková dokáže v týchto vzťahoch systematicky a logicky upratať. Píše i tvorí spolu s kolegom architektom Miroslavom Cikánom. Publikácia má navyše prepracovaný nielen obsah, ale i formu. Autorom konceptuálnej obálky aj sadzby textovo-obrazového materiálu je renomovaný grafik Robert V. Novák. Texty rozčlenené na 18 druhov recipročných vzťahov sú bohato ilustrované fotografiami (nielen) vlastných realizácií a reprodukciami umeleckých diel, ktoré prakticky a konkrétne dopovedajú významy načrtnutých pojmov v kontexte odboru architektúry. Vydavateľstvo KANT sa špecializuje na umelecké publikácie, umelecké monografie so zameraním na českú fotografiu, katalógy výstav, umelecké pohľadnice a plagáty, divadelnú literatúru, beletriu a poéziu a (takmer) každá z kníh v sekcii architektúra kreatívnym spôsobom obohacuje súčasnú umenovedu. Architektura reciprocity je chvíľkami katalóg ateliéru MCA, chvíľkami reportážou z aktuálneho diania v odboroch kultúrnych štúdií, filozofie i etiky. Premýšľanie o architektúre vo vzťahoch je dôležité aj v kontexte zohľadňovania ďalších foriem života, ktoré do týchto vzťahov vstupujú.
Táto kniha rozhodne stojí za pozornosť a prináša veľa inšpirácií, či už pri samotnej tvorbe architektúry a dizajnu, alebo pri jej reflexii. To, čomu sa venujeme, nikdy nestojí mimo určitého špecifického a veľmi konkrétneho kontextu a hlavne vzťahov. Presne tento typ myslenia dokáže veľmi inšpirovať a fascinovať. Práve dynamika vzťahov a života otvára stále nové a nové polia výskumu; napríklad, keď už prepadáme depresii, že je vlastne už všetko vymyslené, navrhnuté a vybádané. Publikácia upozorňuje aj na to, že máme tendenciu chápať stavebníctvo a architektúru ako odbor, ktorý stavia, buduje, pridáva. Pri týchto činnostiach sa však v rámci väčšieho celku deje aj deštrukcia, vymazávanie, odoberanie či búranie. Recipročné vzťahy sú všade vôkol nás a potrebujeme citlivosť na ich objavovanie. Potom sa môže začať vzrušujúca cesta výskumu, ktorá ďaleko presahuje 160 stránok knihy. S autormi sa dá len súhlasiť, že súčasná architektúra potrebuje prepojenia s okolitým svetom, s myšlienkovým svetom psychológie, sociológie, filozofie. Nemala by sa zaoberať len sama sebou, treba sa zamerať aj na komplexné vzťahy, ktoré architektúru tvoria, ovplyvňujú, deštruujú, posúvajú. Vzťahy môžeme tiež skúmať naprieč disciplínami. Aj táto kniha, tento konkrétny príspevok k architektonickej reflexii, neexistuje ako izolovaný prvok, ale vstupuje aj do vzťahov s generáciami autorov a autoriek, ktorí boli tu a ktorí prídu po nás.
Autorstvo termínu „vzťahová estetika“ sa pripisuje kurátorovi menom Nicolas Bourriaud, ktorý ho vo svojej knihe Relational Aesthetics (Vzťahová estetika) z roku 1998 definoval ako: „Súbor umeleckých postupov, ktorých teoretickým a praktickým východiskom je celok ľudských vzťahov a ich spoločenský kontext, a nie nezávislý priestor1.“ Práve vzťahy a kontexty robia z umenia (predmetov a ideí) umenie. V architektúre sa k týmto myšlienkam pridávajú ďalšie vrstvy. Sympatická je myšlienka, že náš svet je nedeliteľne poprepájaný a že mnohé filozofické i psychologické východiská sú kľúčové aj pre oblasť architektúry. Cez princípy a druhy recipročných vzťahov môžeme čítať aj projekty súvisiace so živou prírodou. Navrhujú sa výskumné parky zodpovedné a veľkorysé k iným ako ľudským tvorom? Ktoré konkrétne kroky dizajnu znamenajú úspornosť a v akých vzťahoch sa vie zmeniť na lenivosť a nedôslednosť? Potreba vyváženosti by sa nemala uspokojiť pri konceptuálnych nástrojoch „offsetovania“ environmentálneho znečisťovania, ale vyžadovať „niečo za niečo“ v hmotnom svete.
Architektúra ako vytváranie súvislostí pripúšťa aj iný ako nekompromisne antropocentrický postoj. Nemala by byť vymedzovaním sa voči prírode, ale prostriedkom a spôsobom, v ktorom sa môže sama príroda odrážať. Dobrá architektúra vzniká tam, kde sa nielen berie, ale aj dáva, kde sa dostávajú k slovu pojmy ako radosť, pravda, rešpekt a láska – áno, aj o tomto sa v knihe dočítate bez toho, aby bola prázdno ezoterická alebo až naivná. So všetkou vážnosťou a odbornosťou. Reciprocita je totiž často veľmi konkrétna výmena vzájomného rešpektu. Potrebujeme sa mu v architektúre učiť ako nikdy predtým.
Zuzana Pastirčák Duchová
