Architekt Pavol Pokorný patrí medzi výrazné osobnosti súčasnej slovenskej architektúry, s ktorého menom si mnohí spájajú najmä jeho dlhoročný záujem o autorské prepojenie architektúry a dreva tak v zmysle konštrukcie, ako aj v celospoločenskom presahu v téme udržateľnosti. Hovorí otvorene o svojom vývoji v téme, o tom, prečo sa stiahol z architektonicky ladeného aktivizmu, čo znamená v architektúre integrita tvorcu a prečo je budúcnosťou architektúra z dreva a zo slamy.
Zuzana Pastirčák Duchová: Tvoj vzťah k drevu je v architektonickej komunite známy, no je jasné, že ide o viac ako len o materiál. Ako sa menilo tvoje vnímanie dreva v priebehu rokov?
Pavol Pokorný: Keby si sa ma toto opýtala pred 15 rokmi, tak by som obratom odverklíkoval – drevo rastie, obnoviteľný stavebný materiál, fotosyntéza, zabudovanie uhlíka, pasívny štandard, stavebná fyzika atď. Ako gymnazista som úspešne riešil chemickú, matematickú, fyzikálnu olympiádu, a preto ma fakty okolo fungovania stavieb – po zoznámení s témou udržateľnej architektúry – jednoducho fascinovali. A myslel som si, že publikum to automaticky musí fascinovať tiež. Dnes viem, že som sa nemohol viac mýliť. Nie preto, že by to neplatilo. Aj keď by som vtedy ani vo sne nepredpokladal, že sa raz budeme baviť o plochej zemi… (smiech). No uvedomil som si, že presviedčať ľudí o výhodách stavieb z dreva cez stavebnú fyziku jednoducho nefunguje.
ZPD: Čo teda podľa teba funguje?
PP: Začnem od individuálnych klientov a od konca procesu. Hotová stavba z dreva… jej úsporná prevádzka funguje, ľudia to cítia fyzicky okamžite po nasťahovaní vďaka kvalitnejšiemu a zdravšiemu vnútornému prostrediu. A potom ešte, keď platia faktúru za energiu. No keď ideme do problematiky hlbšie, konkrétne k architektúre z obnoviteľných materiálov, tam aktuálne cítim, že argumentácia cez zabudovaný uhlík a neviem čo ešte už je agitácia na tenkom ľade. Zdôrazňujem, že fakty o raste, t. j. obnovovaní dreva a o ukladaní uhlíka fungujú, akurát argumentáciu potrebujeme postaviť na úplne iných základoch. A developeri? To je kapitola sama osebe. Stručne – udržateľnosť, ako jej zatiaľ rozumiem ja (zdôrazňujem slovo „zatiaľ“), nie je ich téma.
ZPD: Takže si prehodnotil spôsob, akým tému udržateľnosti a stavania z dreva komunikuješ?
PP: Úplne. Už sa nesnažím presviedčať faktami, dátami, číslami. Tie fungujú objektívne nezávisle odo mňa. Vzhľadom na laicitu klientov dáta nie sú tzv. mentálnou krajinou, kde sa môžeme ideovo prepojiť a prísť k všeobecnému konsenzu. Ex post však po 15 rokoch zisťujem, že reálne výsledky prináša prepojenie mojej architektúry a hodnôt, ktoré vedome či podvedome s klientelou zdieľam. Každý rozumie pojmom ako zvedavosť, odvaha, odolnosť, solidarita, zodpovednosť a podobne. Toto sú hodnoty, na základe ktorých sa dá téma udržateľnosti komunikovať v publiku, či ide o laickú verejnosť, alebo o profesionálov. Developerov nevynímajúc. Aj tak najviac fungujú návštevy v mojich realizovaných stavbách. Tam nemusím hovoriť vôbec nič. Hovorí stavba a predovšetkým jej obyvatelia. To je hodnota nadovšetko. Agenda udržateľnej architektúry kladie nám profesionálom a aj laikom správne otázky – o obnoviteľnej materialite (šetrenie zdrojov), o šetrnej prevádzke (bezemisnosť), o kvalitnom vnútornom prostredí (zdravie), o inklúzii (fyzická aj sociálna bezbariérovosť). Čo ma v ostatnom čase vyrušuje a spôsobuje, že sa z verejnej propagácie témy trochu sťahujem, je moja vnútorná potreba nájsť lepšie a autenticky uveriteľné odpovede na dané otázky. Spôsob, akým na ne odpovedá aktuálne sa formujúci „zelený“ mainstream, ma neuspokojuje, pretože je v rozpore s mojou profesionálnou aj ľudskou skúsenosťou.
ZPD: Prečo? Znamená to, že už sa nevenuješ architektonickému aktivizmu? Už teda nie si – ako som voľakde čítala – propagátorom stavieb z dreva?
PP: Budova/mestská štvrť z dreva (alebo iného obnoviteľného materiálu) v energeticky úspornom (napríklad pasívnom) štandarde je fantastická vec (pre všetky vyššie menované dôvody), ALE či má, alebo nemá zásadný vplyv na dôsledky klimatickej zmeny v GLOBÁLNOM meradle, to po A) ešte nevieme s určitosťou povedať (pretože takto staviame zatiaľ v malom objeme a krátko), alebo po B) to jednoducho na zvrátenie klimatickej zmeny nebude stačiť. Takto sa téma nekomunikuje a mne to veľmi chýba. Férové priznanie odborníkov, hlbšia reflexia v zmysle, že nevieme, či masívnejšia realizácia udržateľnej architektúry bude stačiť. Hoci všetky externé (odborné) aj interné (rozumej na ľudskej úrovni sebauvedomenia) dáta naznačujú, že tak musíme konať (stavať z dreva a zo slamy a z hliny energeticky šetrne) bez ohľadu na to, aký bude výsledok! S uvedomením si, že výsledok – taký alebo onaký – uvidia až generácie po nás. Ony nám takpovediac vystavia účet za naše momentálne správcovstvo prostredia nám zvereného. A to by nám určite nemalo byť ľahostajné. Ak sa zelený mainstream odhodlá k takémuto coming outu, vrátim sa aj ja späť do verejného priestoru. Ako hovorí už jedna zľudovelá hláška: „Nebojte sa, nikam neodchádzam!“ 🙂
Aktuálne sa potrebujem trocha zastaviť a ohliadnuť späť na tých cca 15 rokov fungovania v udržateľnej architektúre a angažovaní v rôznych v téme zainteresovaných zoskupeniach. Snažím sa trochu stiahnuť do úzadia. Úprimne, prekáža mi aj, keď sa téma udržateľnosti ideologizuje. Je to paradox, že spolu s intenzívnejšou prezenciou témy vo verejnom priestore (čo by ma malo tešiť) stúpa aj potreba určitej skupiny tému udržateľnosti v architektúre akoby onálepkovať, zaškatuľkovať. Označiť tento smer architektúry za „progresívny“ považujem za vrchol nedorozumenia. Dobrá architektúra je predsa len jedna! Potrebujem teraz pracovať viac individuálne – nie ako člen akéhosi smeru, ale ako architekt, ktorý rieši konkrétne problémy s konkrétnymi ľuďmi. Páči sa mi, čo urobil Bjorn Kierulf (spolupracovník na mnohých projektoch PP, pozn. autora), tiež sa z mnohých verejných vystúpení stiahol a intenzívne sa venuje fabrike na výrobu drevo-slamených panelov.
ZPD: A predsa máš povesť eko-architekta, ktorý „robí z dreva“.
PP: To je pravda. Je to moje indiánske meno – „Ten, čo robí z dreva“ (smiech). Čo už. Radšej nejaké meno ako žiadne. Je to dôsledok cesty, ktorú som si vybral a po ktorej – verím, že konzistentne – idem.
ZPD: To je super, ja to tak vnímam, že k podobným záverom dnes dospievajú viaceré environmentálne iniciatívy vrátane tých, ktoré zastrešuje koncept Nového európskeho Bauhausu. Často ide o aktérov, ktorí síce nie sú architektmi v profesijnom zmysle, ale aktívne sa zaoberajú urbanizmom a mestskou infraštruktúrou. Aj oni si uvedomujú, že komunikovať výlučne prostredníctvom dát, grafov a uhlíkových kalkulačiek nestačí. Kľúčové je pracovať aj s tzv. mäkkými faktormi – ako sú dôvera, vzťahy, hodnoty, emocionálna väzba či kultúrny kontext. Táto úroveň komunikácie je omnoho efektívnejšia a zároveň autentickejšia.
PP: Nový európsky Bauhaus je napríklad zaujímavý projekt a komunikačný kanál, ako dostať do regiónov tak informácie, ako aj financovanie. Jedným dychom dodávam, že ma trochu irituje, že pomaly – aspoň taký je mediálny obraz – všetko s víziou do budúcnosti je financované a podporované z EÚ. Na Slovensku nie sme schopní pomaly ani vydláždiť chodník bez európskych fondov.
ZPD: Čo hovoríš na naratív udržateľnosti, ktorý verejnú mienku konštantne „masíruje“ a sekundárne vyvoláva pocit viny a spolúčasti, že keď nebudeš eko, zničíš planétu svojim deťom. Je to v poriadku?
PP: Nie je to v poriadku. Ide o mierku, proporčnosť „masáže“ verzus skutočný negatívny vplyv na životné prostredie. Problémom je, že špecificky v architektúre sa diskurz o udržateľnosti redukuje na tzv. „ekologickú fasádu“. Je nepopierateľné, že architektonický mainstream sa už v tejto oblasti začína masívnejšie formovať, ale čoraz častejšie pozorujem, ako sa používanie ekologických pojmov stáva skôr figovým listom, ktorý má prekryť absenciu skutočne zodpovedného a pragmatického prístupu.
ZPD: Kam sa teda tvoja cesta posúva teraz?
PP: Drevo ako moderný architektonický výrazový a udržateľný prostriedok zostáva, ale čoraz častejšie poškuľujem po kombinácii dreva so slamou. Slama má obrovský potenciál – obnovuje sa rýchlo, pracuje sa s ňou výborne, výborne izoluje, je neporovnateľne efektívnejším úložiskom atmosférického uhlíka. Vyzerám prvého klienta, ktorého na pasívny dom z dreva a zo slamy nahovorím.
ZPD: A čo realizácia? V čom je podľa teba drevostavba iná než klasická stavba?
PP: Rozdiel medzi drevostavbou a konvenčnou výstavbou je zásadný a zrozumiteľne komunikovateľný. Základným atribútom modernej stavby z dreva je kvalita realizácie, ktorá vyplýva priamo z povahy materiálu. Drevostavby dosahujú vysokú mieru presnosti a remeselnej precíznosti, pričom celý proces výstavby zároveň výrazne menej zaťažuje životné prostredie. Mnohé technologické kroky sú realizované mimo samotného staveniska, alebo – z povahy materiálu – vôbec nie sú potrebné. Je časovo – v porovnaní s tzv. klasickým spôsobom výstavby – extrémne rýchla. Výstavba z dreva si pre stavebný proces nevyžaduje použitie vody, čím sa tiež znižuje jej ekologická stopa. Eliminovaný je vznik nadmerného stavebného odpadu, pretože prvky sú vyrábané prefabrikovane, s vysokou mierou presnosti. Suma sumárum ide o systémovú zmenu tak v procese navrhovania, ako aj realizácie. Ak by som zapojil svoj pôvodný elán v téme, nebál by som sa povedať, že ide o zmenu revolučnú (smiech).
ZPD: Máme na Slovensku dosť ľudí, ktorí toto vedia robiť?
PP: Máme. Proporčne k dopytu. Zvýši sa dopyt, zvýši sa počet kvalifikovaných ľudí. No ostaňme, prosím, realisti a postupujme evolučne – nie ako v jednej debate s developerom, ktorý, keď som ho už pomaly „nakláňal na drevenú stranu“, sa opýtal: „O. K., ste schopní garantovať výstavbu 100 000 m2?“ Postavme pilotne 1 000 m2, vyskúšate a naučíte sa, potom 10 000, 50 000 a dôjde organicky aj na tých 100 000 m2.
ZPD: A čo legislatíva – pomáha, brzdí?
PP: Legislatíva je v požiarnej bezpečnosti konzervatívna. No ako ukazuje Česká republika, s ktorou máme spoločné ČSN, nie nepriechodná. Pri vládnej agende, kde sa drevo a hospodárenie s ním stalo prioritou politického programu, majú v ČR od júna 2025 požiarnu normu umožňujúcu stavať z dreva budovy na bývanie (hybridne) až do požiarnej výšky 22,5 metra (u nás 12,5 metra). A to je game changer. Veríme, že už nebude dlho trvať a túto normu prevezmeme aj u nás. Všetky signály z ČR nasvedčujú, že by to bol skutočne win win deal. Každý biznis – architektúru a stavebníctvo nevynímajúc – potrebuje pre svoj rozvoj a dynamiku impulzy a inovačné podnety. Je to na dosah ruky. V tom som optimista.
ZPD: Je cítiť, že v ČR je určitý drive, ktorý mi v slovenskom verejnom priestore niekedy trochu chýba, český pavilón na Expo v Osake – špičková architektúra na báze dreva – hovorí sám za seba. No nie je to zas tá schizofrénia, že robíme obrovské pavilóny, aby sme mohli kázať o udržateľnosti, a spôsobujeme rozmach leteckej dopravy na tieto konferencie a podujatia?
PP: Expo je signál, Expo je komunikačný nástroj. Virtuálna realita zatiaľ nedokáže plnohodnotne sprostredkovať skutočnosti esenciálne pre ľudské prežívanie skutočnosti – komunitu, blízkosť, nehovoriac o nuansách fyzických exponátov. Česká republika svojím pavilónom jasne komunikuje svoju pozíciu vo svete a prezentuje svoje know-how, svoju štátotvornú hrdosť. Prajem im to a teším sa s nimi. Česi sú nám stále v našom geografickom priestore najbližší. Kultúrne, historicky. Som presvedčený, že pri inom slovenskom vládnom mindsete by sme podobnú stavbu vedeli navrhnúť aj my.
ZPD: V jednom nedávnom rozhovore si otvoril aj tému mentálnych vzorcov pri výstavbe. Ako to myslíš?
PP: Zjednodušené vysvetlenie, čo znamená aplikácia mentálneho vzorca v architektúre, je, že klient sa riadi podľa toho, čo mu hovorí sused, kamarát, kolega, a mechanicky preberá naratívy a mýty o stavbách z dreva bez akejkoľvek reálnej skúsenosti. Dajte klientovi reálny zážitok z postavenej stavby z dreva a netreba už nič viac hovoriť.
ZPD: Cítiš nejaký posun aj u investorov alebo developerov?
PP: Áno, ale vedel by som si predstaviť aj svižnejšiu dynamiku. Najmä u developerov by to chcelo trocha viac odvahy riskovať. I keď si uvedomujem, že „riskujúci developer“ je oxymoron.
ZPD: Máš architektonické vzory?
PP: To je zaujímavá otázka. Keď nad tým tak uvažujem, vždy ma skôr inšpirovali ľudské kvality architektov ako tzv. štýlovo-rukopisné. Jedným z prvých bol prof. Justus Dahinden, u ktorého som vo Viedni študoval a potom aj v Zürichu pracoval, veľkorysý človek, výnimočný pedagóg, jeho prednášky o psychológii architektonického priestoru boli transformačné. Ľubo Závodný, silná originálna osobnosť, kamarátsky kolega, ktorý mi dal šancu na spoluprácu, keď som začínal. Pavol Paňák s Martinom Kusým, titani nášho architektonického neba. Eva Jiričná, rozprával som sa s ňou možno 15 minút na vernisáži Jana Kaplického v Danubiane a za tých 15 minút som sa o architektúre naučil viac ako za šesť rokov na škole. Martin Rajniš. Mnohí ďalší. Všetci títo ľudia majú jedno spoločné – zvedavosť a pokora voči sebe, ľuďom aj svetu.
ZPD: Spomenul si, že zmena často prichádza v krízach. Máš osobnú skúsenosť?
PP: A akú! Môj príbeh s menom „Ten-ktorý-stavia-z-dreva“ má takpovediac betónový pôvod – po dokončení Apartmánového domu (osem podlaží z monolitického betónu) som získal Cenu verejnosti CE.ZA.AR 2008 a myslel som si, že cesta „hore“ je otvorená. Namiesto toho prišla kríza finančných trhov a projekty sa zastavili… Pasívne domy z dreva sa mi zdali ako výborná exit stratégia. Skrátka, najlepší čas na radikálnu zmenu je, keď nemáš čo stratiť. Zvedavosť a odvaha. Potom prišli dve medzinárodné ocenenia BEFFA 2012 a 2014 (Víkendový dom v Nosiciach a Pasívny dom v Stupave) a už to bolo. Som, kde som.
ZPD: A čo ťa vlastne priviedlo k architektúre?
PP: Pôvodne ako dieťa som chcel som byť zverolekárom, ale bál som sa zvierat (úsmev). Veľmi rád som kreslil, bavil ma šport aj klasická gitara, bol som taký, že ma bavilo všetko. Tak otec (interiérový architekt) povedal – pôjdeš na architektúru. Spravil som talentovky a bol som prijatý. Prvé dva roky komunistickej vysokej školy… no nič moc. Našťastie prišla zmena v roku 1989 a potom sa zrazu niečo zlomilo aj v mojom vzťahu k architektúre. Profesorovi Dahindenovi som tlmočil na medzinárodnej architektonickej súťaži na Chrám rodiny v Petržalke, to mi otvorilo dvere do Viedne na Technickú univerzitu, potom do Zürichu k nemu do ateliéru. Dá sa povedať, že odvtedy som profesii architekta prepadol a mám svoju prácu rád.
ZPD: Čo podľa teba ešte robí dobrého architekta?
PP: Musíš mať rád nielen svoju prácu, ale aj ľudí. Architekt je v kontakte s klientom, so spoločnosťou, s komunitou. Ak tam nie je otvorenosť, nevznikne dôvera. Bez nej nevznikne kvalitná architektúra. Musíš sa vedieť nadchnúť. Vedieť žasnúť.
ZPD: Čo je tvoj vlastný motor v tejto práci?
PP: Na počiatku všetkého je zvedavosť. Po zvedavosti odvaha. Ochota ísť do rizika. Padneš, neuspeješ, nič to, ide sa ďalej.