Premiéra intermediálnej performancie SUITA autorov Petra Mazalána a Paulíny Ebringerovej na festivale súčasného umenia Biela noc v Bratislave priniesla na domácu scénu zriedkavo sústredený, konceptuálne čistý a pritom telesne prítomný zážitok. V kurátorsky vybranom programe, ktorý tradične kladie dôraz na prácu so svetlom a verejným priestorom, dielo zaujalo tým, že „veľké“ technologické gesto skrotilo do bezprostredného dialógu človeka a stroja.
Východiskom bola baroková hudba J. S. Bacha, ktorá nebola použitá ako kulisa ale ako konštrukčný princíp diela. Autori pracovali so štruktúrou a princípom afektovej teórie, ktorú rozvíjali do vizuálnych a akčných obrazov – sloboda, vojna, zlyhanie, strach, záchrana a odpustenie. Ich cieľom nebolo prezentovať prenikanie technológií do sveta a ilustrovať význam, ale vnárať diváka do atmosfér, ktoré vznikajú medzi telom, priestorom a strojom.
Dielo bolo prezentované v monumentálnom priestore, kde kľúčovým spoluhráčom bol dron. Ten lietal pomedzi divákov, skenoval ich, obzeral si ich a voľne lietal nad ich hlavami. Priestor sa zmenil na komoru, kde zvuk, svetelné kresby a turbulencia vzduchu formovali presne dávkované princípy afektovej teórie. Dron nebol použitý ako efekt, ale ako plnohodnotný člen intermediálneho diela a performancie. Jeho zvuk, prúdenie v priestore a kresby svetla oscilovali od jemného napätia po euforické zhustenie, od neistoty k dôvere. Rozhodujúci posun nastáva v obraze „vojny“, ktorý rozruší pohodlné čítanie dronu ako „hračky“ a ukáže ho aj ako predmet hrôzy. Autori zapojili do diela aj príbeh študentky architektúry Oleksandry, ktorá mala osobnú skúsenosť s vojenskými dronom.
Konverzácie medzi performermi a dronom boli generované umelou inteligenciou, nie ako exhibícia techniky, ale ako mechanizmus nepredvídaného, ktorý evokoval dojem, že stroj ožil a vstúpil do situácie s vlastnou náladou. Dielo tak presúva ťažisko od choreografie k situovanému stretnutiu, v ktorom divák spoluzodpovedá za význam, a v ktorom sa otvárajú otázky, ako sa meníme, keď vpúšťame technológiu do najintímnejších priestorov.
Pri návštevnosti okolo štyristo divákov pôsobila SUITA aj ako spoločenský test: presnosť stroja a krehkosť ľudského gesta tu nesúperia, ale vytvárajú živú partitúru, ktorá v čase zrýchlených kríz ponúka nielen estetickú hodnotu. Výsledkom je premyslený, zodpovedný a zrelý príspevok do diskusie o vzťahu človeka a technológií: nie efektné „svetelné divadlo“, ale intímny dialóg, ktorý by po drobných dramaturgických vyváženiach mohol dýchať ešte jasnejšie a vo väčšom prezentačnom priestore.
Text: Petra Huraiová
