Rozprávame sa so Slávom Krekovičom, hudobníkom a zvukovým umelcom, ktorý vo svojom albume SONOSCOP (Machine Cartography of a City) mapuje Bratislavu prostredníctvom zvuku. Prostredníctvon terénnych nahrávok a ich algoritmického spracovania vytvára simulované zvukové prostredia mesta, ktoré prechádza výraznými premenami v dôsledku urbanistického rozvoja, klimatických zmien a technologických zásahov. O tom, ako sa dá mesto „čítať“ ušami, čo si zo zvukov Bratislavy pamätá a prečo by zvuk mal byť súčasťou architektonického uvažovania.
Zuzana Pastirčák Duchová: Čo pre teba znamená pojem strojová kartografia a ako sa premieta do konceptu albumu SONOSCOP?
Slávo Krekovič: Tento termín pre mňa označuje spôsob mapovania, ktorý nie je založený na tradičnom geografickom alebo urbanistickom zázname, ale na sprostredkovaní reality prostredníctvom strojového spracovania dát – v tomto prípade zvuku. Nejde o dokumentáciu mesta v zmysle presného zachytenia konkrétneho miesta, ale o vytváranie simulovaných prostredí, ktoré si zachovávajú určité charakteristiky pôvodných lokalít, no zároveň sú transformované algoritmickými procesmi.
V albume SONOSCOP sa zvuk sa stáva médiom akejsi špekulatívnej mapy. Nie mapy, ktorú si vieme pozrieť, ale mapy, ktorú môžeme počúvať. Stroj tu nevystupuje len ako nástroj, ale ako spoluautor – analyzuje, triedi, zhlukuje a znovu skladá fragmenty pôvodného materiálu tak, že vznikajú nové zvukové konfigurácie.
ZPD: Ako prebiehal proces terénneho nahrávania v Bratislave? Podľa čoho si vyberal lokality?
SK: Bola to kombinácia cielenej práce a intuitívneho zberu materiálu. Dlhodobo som si zaznamenával zvuky, ktoré ma niečím zaujali – často len pomocou telefónu. Až pri práci na albume som sa k tomuto archívu vrátil a začal ho systematicky rozvíjať.
Lokality som nevyberal náhodne. Zaujímali ma miesta, ktoré sú v procese premeny alebo majú silný vzťah k environmentálnym, urbanistickým či technologickým témam. Nahrával som napríklad nové developerské zóny pri Dunaji, oblasti s intenzívnou dopravnou infraštruktúrou, les aj jazerá s ich biotopom, ale aj miesta každodennej prevádzky – dvory, ulice, staveniská a nákupné centrá. Projekt som mohol uskutočniť aj vďaka štipendiu od Nadácie mesta Bratislavy.
ZPD: Ktoré mestské transformácie ťa zaujímali najviac?
SK: Zaujímali ma najmä miesta, kde sa stretáva technológia, príroda a urbanistický tlak. Napríklad výstavba výškových budov v oblasti Sky Parku – nielen ako vizuálny zásah, ale aj ako akustický fenomén. Zvuky na stavbe majú veľmi špecifický charakter: ozvenu, kovové rezonancie, komunikáciu robotníkov, rytmus strojov.
Rovnako dôležité boli prírodné lokality v meste a jeho okolí – lesy, jazerá, okrajové zóny, kde je možné sledovať, ako sa mení zvuková krajina v dôsledku klimatických zmien a ľudských zásahov.
ZPD: Ako algoritmické spracovanie mení pôvodný charakter zaznamenaných zvukov?
SK: Zvuky sú najprv rozsegmentované na mnoho drobných fragmentov. Vznikne korpus, ktorý v tomto prípade obsahoval viac než dvadsaťtisíc zvukových častí z rôznych prostredí. Algoritmus následne analyzuje ich vlastnosti – hlasitosť, spektrálne charakteristiky, výšku tónu a ďalšie – a zoskupujú ich do klastrov podľa podobnosti.
Tieto fragmenty sa potom prehrávajú novým spôsobom. Nevzniká koláž v tradičnom zmysle, ale plynulá rekonfigurácia materiálu. Výsledok môže pripomínať atmosféru pôvodného prostredia, no ide o simuláciu – niečo, čo sa v realite nikdy nestalo.
ZPD: Kde je hranica medzi dokumentom a fikciou?
SK: Dokumentárny rozmer je prítomný v samotnom materiáli – zvuky pochádzajú z reálnych miest. No spôsob ich spracovania posúva výsledok do oblasti fikcie, špekulácie a imaginácie. Nešlo mi o to „preniesť les do obývačky“ alebo autenticky zachovať zvukový charakter konkrétnej lokality.
Ak mám počúvať zvuk lesa, radšej idem priamo tam. Viac ma zaujíma otázka, čo sa stane, keď sa s týmto materiálom začne umelecky pracovať – keď sa remixuje, deformuje, znovu skladá pomocou strojového učenia.
ZPD: Ako sa dá zvukom mapovať mesto inak než tradičnými urbanistickými nástrojmi?
SK: Zvuk odhaľuje vrstvy reality, ktoré vizuálne mapy nezachytávajú. Odhaľuje rytmus mesta, jeho napätia a protiklady, mikrocharakteristiky prostredí. Napríklad dvor medzi domami má úplne inú akustiku než ulica, a táto skúsenosť zásadne ovplyvňuje, ako priestor vnímame. Zvuková mapa nie je presná v geografickom zmysle, ale je nositeľom istej, aj estetickej a emocionálnej informácie v zmysle atmosféry.
ZPD: Aký vzťah má projekt k architektúre a urbanizmu?
Hoci nejde o rigorózny vedecký výskum, projekt má jasný presah do architektúry a urbanizmu. Architektúra sa sústreďuje najmä na vizuálne aspekty priestoru, zatiaľ čo zvukové prostredie zostáva často na okraji záujmu.
V interiéroch sa akustike venuje pomerne veľká pozornosť, no v exteriéroch sa zvuk rieši najmä ako problém hluku. Menej sa už uvažuje o tom, ako môže zvukové prostredie pozitívne formovať kvalitu verejného priestoru.
ZPD: Majú architekti hudobný vkus?
SK: To je provokatívna otázka – asi ako ktorí. Ale myslím si, že by mali mať cit pre zvuk rovnako ako pre formu či materiál. Zvuk je súčasťou priestoru – rovnako ako svetlo alebo mierka.
ZPD: Vnímaš zvukové prostredie mesta ako súčasť verejného priestoru?
SK: Určite. Zvuk je integrálnou súčasťou verejného priestoru, hoci ho často vnímame len v negatívnom kontexte – ako hluk. No zvuk má aj jemnejšie vrstvy: ozvenu, rytmus, vzdialenosť, rezonanciu.
ZPD: Ktoré miesto v Bratislave ťa akusticky najviac prekvapilo?
SK: Zaujímavé boli staveniská výškových budov, kde vzniká zvláštna kombinácia technického hluku a priestoru. Rovnako ma prekvapilo, ako výrazne sa mení akustika obyčajných dvorov alebo ulíc v noci.
ZPD: Ako do projektu vstupuje téma klimatickej zmeny?
SK: Klimatická zmena nie je v albume explicitnou témou, ale je prítomná v samotnom výbere lokalít. Ide o prostredia, ktoré sú klimatickou zmenou ovplyvnené alebo ju reflektujú – nové stavby, zmenené biotopy, technologické zásahy do krajiny.
ZPD: Je zvukový smog podľa teba dostatočne pálčivá téma v Bratislave?
SK: Zvukový smog je dnes výrazný problém, no nejde len o intenzitu hluku. Dôležitý je aj celkový charakter zvukového prostredia. V nákupných centrách sa napríklad umelo vytvára zvuková kulisa, ktorá má ovplyvňovať správanie ľudí – potláčať nepohodlie a hlavne podporovať spotrebu. Tieto umelé zvuky som nahrával tiež, pretože sú súčasťou mesta a jeho ekonomickej logiky.
ZPD: Čo sa o meste dozvieme, keď ho počúvame?
SK: Zvuk je nositeľom pamäti. Mnohé zvuky mesta už neexistujú – staré trolejbusy, zvučky v MHD, špecifické ozveny ulíc. Keď ich stratíme, prídeme aj o časť kolektívnej skúsenosti. Počúvanie mesta nás vedie k uvedomeniu si vecí, ktoré bežne prehliadame.
ZPD: Je SONOSCOP teda aj kritikou mesta?
SK: Je to skôr špekulatívna reflexia. Nejde o kritiku ani o dokument v klasickom zmysle. Skôr o vytváranie alternatívnych verzií miest v meste – o predstavu, že by mohlo znieť aj inak. Ale samozrejme, chce kriticky upozorňovať na dôležité témy.
ZPD: Ako by si chcel, aby poslucháči po vypočutí albumu vnímali Bratislavu?
SK: Bolo by skvelé, keby začali mesto viac počúvať. Aby si uvedomili, že zvuk nie je len vedľajší produkt architektúry, ale jej aktívna súčasť.
ZPD: Vidíš potenciál pre spoluprácu s architektmi alebo urbanistami?
SK: Určite áno – či už vo forme inštalácií, zvukových prechádzok, alebo ako súčasť projektového uvažovania. Zvuk by nemal byť len problémom, ktorý treba eliminovať, ale materiálom, s ktorým sa dá pracovať.
ZPD: Plánuješ pokračovať v podobnom mapovaní?
SK: Možno áno. Tento projekt otvoril množstvo ďalších možností – od live performance s nazbieraným materiálom cez inštalácie až po mapovanie iných miest. Zvuková kartografia je otvorený proces, ktorý sa dá vždy znovu konfigurovať.
Slávo Krekovič
Hudobník a zvukový umelec, kurátor súčasnej hudby a umenia nových médií, muzikológ. Vyštudoval sonológiu na Kráľovskom konzervatóriu v Hágu (2019) a hudobnú vedu na FiF UK v Bratislave, Prahe a Viedni (2001). Titul PhD. získal na ÚHV SAV v Bratislave, štipendium Fulbrightovej komisie na New York University (2011-12). V rokoch 2013-17 pôsobil ako vedúci Ateliéru multimédií na FaVU VUT v Brne, prednášal na Katedre muzikológie FiF UK v Bratislave. Spoluzakladateľ a umelecký riaditeľ A4 – priestoru pre súčasnú kultúru, šéfredaktor kultúrneho časopisu 3/4, riaditeľ festivalu súčasnej hudby NEXT a spoluorganizátor festivalu kultúry nových médií Multiplace. Pôsobil v Experimentálnom štúdiu Slovenského rozhlasu a vo výbore festivalu súčasnej hudby Melos-Étos.
Vo svojej tvorbe sa venuje elektroakustickej improvizácii, generativite a komplexným systémom, vývoju nových nástrojov a rozhraní pre hudobnú tvorbu, kolaboratívnym projektom a interaktívnym inštaláciám. Umelecký vedúci improvizačného zoskupenia SWAG Ensemble, kolektívneho projektu Touchscreen Orchestra, spoluzakladateľ Bratislavského improvizačného orchestra. Člen hudobných projektov Shibuya Motors, Voice Over Noise, Vril, Touchscreen Orchestra, Feed The Tiger a i.