Peter Szalay | text vyšiel v magazíne Koncept 1/2022
Rozvoľnený urbanizmus, ako je niekedy charakterizovaná typická sídlisková krajina rozprestierajúca sa v každom väčšom Slovenskom meste, je od 80. rokov cieľom zásadnej kritiky. Moderný projekt funkčného mesta je dnes väčšinovo chápaný ako zlyhanie. Dnes už je ťažké sa vžiť do reality miest začiatku 20. storočia s husto zastavanými mestskými štruktúrami tradičných koridorových ulíc a bytových domov s uzavretými tmavými dvormi a všadeprítomným uhoľným dymom. Nedostatok prístupu svetla, čerstvého vzduchu či základnej hygienickej infraštruktúry pre veľkú časť bytov boli motorom na prehodnotenie urbanizmu mesta ako takého.
Le Corbusiérovo žiarivé či Miljutinove pásmové mesto prostredníctvom solitérnych veží v parku či nekonečnej línie domu – mesta – popierali tradičnú schému mestskej štruktúry v prospech rovnosti obytných podmienok svetla a hygieny vo všetkých častiach domov, ako aj vyvrátením hierarchie centra a periférie. Tieto vízie nových miest, kde ste nemuseli cestovať do centra ani za prírodou, pretože všetko bolo v blízkosti vášho bydliska, učarila celej generácii architektov. Vedecký funkcionalizmus pri navrhovaní obytných domov a rozvoľnený urbanizmus solitérnych domov umiestených v zeleni, ale aj pedantne vypočítaný pomer počtu bytov k jednotlivým funkciám vybavenosti od obchodov, škôl, športovísk, kín až po štadióny a opery sa stali základom myslenia povojnových urbanistov a architektov po celom svete a boli východiskom aj pri navrhovaní našich panelových sídlisk.
Práve spomínaný sovietsky konštruktivista Nikolaj Alexandrovič Miljutin ako jeden z prvých navrhol v podrobnej mierke pre svoj projekt pásmového mesta systém priemyselnej výroby domov na báze betónových panelov, bol jedným z pionierov panelákov. Paneláky tak môžeme považovať za vrcholný výsledok snaženia architektov modernizmu. Tí pred hľadaním ideálneho estetického stvárnenia uprednostnili otázky funkčných potrieb a ich čo najefektívnejšieho uspokojenia pre celé ľudstvo.
Pásová priemyselná výroba panelov, ktorá prinášala stabilný štandard, a „prúdová“ výstavba s bezkonkurenčnou rýchlosťou sľubovali splnenie sna modernistov o vybudovaní nového sveta na zelenej lúke. Tento idealizmus bol, samozrejme, vo veľkej miere utópiou, ktorej pokus o realizáciu nutne stroskotal. Paneláky však vonkoncom nie sú len troskami či výsledkom akejsi chiméry éry modernizmu. Veď v kontexte Slovenska tvoria panelové domy ťažiskovú časť bytového fondu miest, podľa aktuálneho sčítania obyvateľov a domov Slovenska tvoria bytové domy postavené panelovou technológiu 44 % všetkých existujúcich bytových domov.
V situácii, keď ľudstvo dosahuje limity planetárnych zdrojov, už panelové sídliská nemôžeme považovať za záťaž a prežitok minulosti, ktorý treba nahradiť, ale prijať ich za bázu aj potenciál našej novej architektúry.
Čoraz menej je už počuť apriórne odmietanie panelových sídlisk v duchu Havlovej metafory králikární. Naopak, vo verejnom priestore čoraz viac rezonuje kritika ich zatepľovania a znovuobjavovanie brutalistickej krásy, pravdivosti konštrukcie a materiálu. Podobne ako sa odrastením zelene z kedysi pustých priestorov medzi solitérnymi panelovými blokmi stávajú pôvabné parkové mestá. Dôvodom, prečo je potrebné sa zaoberať panelákmi a panelovými sídliskami, však nie je len starnutie či dozrievanie sídliskovej krajiny, či efemérne módne vlny. V situácii, keď ľudstvo dosahuje limity planetárnych zdrojov, už panelové sídliská nemôžeme považovať za záťaž a prežitok minulosti, ktorý treba nahradiť, ale prijať ich za bázu aj potenciál našej novej architektúry.
Za jeden z typov panelákov, ktoré konvenujú a môžu byť inšpiratívne pre nazeranie na architektúru mesta, možno považovať polyfunkčné panelové domy. Tie vznikali v protiklade s prevládajúcim modernistickým delením funkcií na typové panelové bytové domy a atypické alebo aj typové objekty vybavenosti. Už vo svojej dobe boli projektované predovšetkým pre centrálne časti sídlisk a ojedinele aj priamo v centrách miest.
Panelák v tradičnom meste
Na nároží Moskovskej a Poľnej ulice stojí jeden z najneobvyklejších panelákov Bratislavy. Z dobovej produkcie sa nevymyká vlastnou konštrukciu či stavebným riešením, naopak, je zostavený kombináciou dvoch variantov panelov systému BA-NKS, ktorý patril k dominantným v sídliskovej produkcii od 60. rokov po pád socializmu. Nie je výnimočný ani svojou formu. Dimenzie okien, hlboko zapustených lodžií či klastra predstavaných lodžií v časti fasády sú rozpoznateľným znakom paneláka aj bez typických špár dnes ukrytých pod zateplením. To, čo ho najviac odlišuje od vžitých predstáv o panelákoch, je jeho prirodzené zapadnutie do historicky prevrstveného mestského bloku, jeho kontextualita.
Architekti tohto panelového domu Ľudovít Jendreják, Peter Puškár a Vojtech Krumpolec napísali v dobovej recenzii v časopise Projekt, že „podnikli pokus pozitívne začleniť typovú veľkopanelovú výstavbu do mestského centra tak, aby sa oživili vnútroblokové priestory a mestský parter.“ Teda už v období neskorého socializmu tak ako dnes rezonovali medzi československými architektmi pojmy ako ulica, parter, vnútroblok či polyfunkcia.
Panelový dom na Moskovskej ulici zapadá do historickej štruktúry širšieho centra Bratislavy, dopňa nárožie ulice a uchováva výšku okolitej zástavby. Na kreatívnu prácu architektov s obmedzenými možnosťami typizovanej „stavebnice BA NKS“ poukazuje plynulé prepojenie nárožia domu formou plytkého rizalitu. Rohové sekcie, ako sa nárožia v dobovom jazyku označovali, pritom boli jedným z neuralgických bodov panelových konštrukčných systémov založených na komponovaní solitérnych kubických blokov.
Rozpačitejšie pôsobí riešenie polyfunkčného parteru s veľmi súčasnou náplňou kombinujúcou obchodné priestory s podzemnými garážami. Tu využitie panelov neumožnilo usadiť verejnú časť parteru priamo na terén, ale o štvrť podlažia vyššie. Plynulému otvoreniu partera do ulice tak bráni bariéra schodov. Kombinácia „statického, uzavretého krabicového systému“ BA-NKS, ako ho vo svojej dobe definovali architekti, mala svoje limity. V skutočnosti to však boli skôr obmedzenia súdobej politiky a systému stavebníctva, ktoré boli až iracionálne zamerané len na stavbu typovou a prefabrikovanou technológiou. Možnosť kombinácie typového a atypického riešenia bola výnimočná.
Polyfunkčný panelák sídliska
Hľadanie možností, ako vniesť polyfunkčný charakter do typizovaných bytových domov, nebolo vonkoncom po prvýkrát použité v prípade bytového domu na Moskovskej. Za jeden z najzaujímavejších príkladov, kde sa architektom podarilo presadiť kombináciu panelového a skeletového systému, možno považovať líniové panelové domy, ľudovo prezývané terasové paneláky, prvýkrát použité pri výstavbe Petržalky. Autori sídliska Stanislav Talaš a Jozef Chovanec ich na začiatku 70. rokov koncipovali ako „obalovú zástavbu“, teda bariéru vysokých polyfunkčných blokov, ktorá oddelí pokojné rezidenčné obytné skupiny od rušných komunikačných tried. Tieto panelové domy podobne ako panelák na Moskovskej boli pokusom navrhnúť z limitovanej palety prefabrikovaného konštrukčného systému BA-NKS mestský polyfunkčný dom.
Architekti v petržalskom projekte kombinovali panelový systém pre obytné časti so širokorozponovým montovaným skeletom „UNIVEKS“ špeciálne vyvinutým pre petržalské terasové domy. Ten mal byť použitý pre vybavenosť a garáže v parteri, ale plánovali ho zaviesť aj pri stavbe obytných či administratívnych priestorov s trojtraktovou dispozíciou. V duchu vízií o vertikálne prevrstvenom modernom mestskom centre vyzdvihli architekti peší verejný priestor na bázu s garážami a technickým zázemím pre obchody. Automobily mali ostať na teréne a ľudia bez ohrozenia pobývať na vyvýšených verejných priestoroch terás. Postupnou urbanizáciou mestských tried, teda komunikácií medzi líniami obalovej zástavby, mala vznikať sieť mostíkov a lávok, ktoré by prepojili jednotlivé terasy v duchu vízií Eugéna Henarda zo začiatku minulého storočia.
Námestie Hraničiarov v bratislavskej Petržalke je asi najznámejším centrálnym priestorom najväčšieho panelového sídliska Slovenska. Toto nejasne ohraničené územie je akousi antitézou námestia a všeobecne obrazu mestského centra. Ak ho hľadáte na mape, neuvidíte jasnú plochu námestia, ale línie terasových panelákov roztvorené do neurčitého priestoru zelených plôch Chorvátskeho ramena. Najvýraznejšou časťou je monumentálna kompozícia zostavená z troch dvanásťpodlažných blokov terasových panelových domov „obalovej zástavby“ v tvare písmena U, ktorá je azda najvýraznejšou figúrou panelových blokov celej Petržalky.
Nie je to len veľkosť, ktorou sa tieto domy odlišujú od väčšiny terasových domov, ale aj potlačenie spomínanej výškovej segregácie. Báza garáží zo strany námestia zakrytá navŕšeným terénom, výšková bariéra od terénu je tak redukovaná do zeleného svahu. Parter je okrem vlastných obchodných priestorov obohatený o dvojpodlažné nárožné sekcie reštaurácií, ktoré prepájajú inak solitérne hranoly obytných domov. Bloky na námestí Hraničiarov sú výnimočné ešte jednou vecou, na rozdiel od väčšiny terás, ktoré akoby ilustrovali zlyhanie modernistického sna o vertikálnej segregácii, je parter stále živý, a to aj napriek tomu, že len pár metrov od neho postavili supermarket. Veď práve boom super- a hypermarketov na začiatku milénia stál za umŕtvením polyfunkcie týchto domov.
Aktivity mestskej časti, ktorá zvýhodnene ponúka priestory parteru pre kultúrne inštitúcie, ako je galéria Photoport na Rovniankovej, LOM na Mlynarovičovej, Apart collective na Pečnianskej či dnes už neexistujúci hot.dock na Topoľčianskej, ukazujú drobné pozitívne modely oživovania polyfunkcie terasových panelákov. Zároveň sú na Slovensku ojedinelým príkladom úsilia o znovuoživenie priestorov prostredníctvom gentrifikácie.
Petržalské terasové paneláky sú posledné roky aj miestom, na ktorom operuje participatívnymi aktivitami občianske združenie Krásy terasy, založené architektami a urbanistami Viktorom Kasalom, Janom Urabnom a Luciou Adamekovou. Ich aktivity smerujú predovšetkým k aktivizácii obyvateľov pri starostlivosti a fyzickom skrášľovaní priestorov terás. Ich prácu možno sledovať na terase na Farského ulici.
Žiaľ, k takýmto mäkkým technikám starostlivosti zatiaľ u nás neexistuje veľa alternatív plánovitého architektonického prístup, prevláda len banálne zatepľovanie. Oproti stabilizovanej štruktúre domu na Moskovskej sú terasové paneláky stále prijímané ako dočasné, akoby čakali na dostavbu svojich veľkých moderných konceptov. Ich príťažlivý potenciál ležiaci práve v tejto neistote medzi minulosťou a budúcnosťou však môže ľahko zaniknúť v nekoncepčnom zahusťovaní a privatizovaní verejných priestorov sídlisk, ktoré sa deje na celom Slovensku.
PETER SZALAY sa vo svojom výskume venuje architektúre a urbanizmu 20. a 21. storočia na Slovensku a v strednej Európe. Konkrétne sa špecializuje na dejiny architektúry a mestského plánovania moderného hnutia na Slovensku a v Bratislave a s ním súvisiaceho výskumu pamiatkových hodnôt a obnovy architektonického dedičstva, ako aj skúmaniu architektúry a urbanizmu 20. storočia v kontexte autoritárskych režimov 20. storočia a témam na priesečníku environmentálnych a kultúrno-spoločenských oblastí. Venuje sa aj reflexii a kritike súčasnej architektúry a mestského plánovania.
Fotogaléria
