Tohtoročné Benátske bienále architektúry sa nieslo v duchu pozoruhodnej kontinuity a zároveň významného posunu – pokračovalo v špekulatívnej línii nastolenej predchádzajúcim ročníkom, no zároveň ukázalo jasnejší smer. Výstava v Arsenale, ktorá prebrala aj funkciu rekonštruovaného centrálneho pavilónu Giardini, ponúkla rozsiahly priestor na aktuálne trajektórie architektúry. Kým niektoré pavilóny padali do pasce formálneho pôvabu alebo technologickej pozlátky, iné ponúkli skutočne hlbokú spoločenskú reflexiu.
Slovenská architektonická scéna bola v tejto konfrontácii vnímaná skôr ako rozptýlený súbor jednotlivcov než ako koherentná kultúrna línia. Diskusia o tom, či slovenská architektúra „existuje“ v širšom medzinárodnom vedomí, sa viedla v kuloároch medzi iróniou a sebakritikou. Napriek tomu sa objavili silné momenty – cieľavedomý Adam Hudec z Dust Institute, ktorý skúma biopatinu, či dôkladne medzinárodne zosieťovaný Jozef Olšavský s projektom X-utopia, ktorý stavia prekvapivé komunikačné platformy.
Kurátorské výstavy v Arsenale boli rozsiahle – miestami až zahlcujúce –, ale zároveň mapovali jasnú premenu v hodnotách súčasnej architektúry. To, čo bolo pred niekoľkými rokmi považované za okrajový experiment (špekulatívny dizajn, ekologické postupy, práce s lokálnymi materiálmi, robotika, AI), je dnes novým normálom. Takmer všetky vystavené práce, od 3D tlačených štruktúr až po reinterpretácie vernakulárnej architektúry, niesli prvky kritickej, špekulatívnej reflexie. Tento posun je významný – architektúra sa prestáva pýtať len ako a z čoho, ale najmä pre koho a prečo. Technológie tu neboli cieľom, ale prostriedkom. Videli sme projekty postavené na 3D tlači, modely budov generované AI, robotické nástroje konštruujúce tehly, no zároveň silnú prítomnosť prírodných materiálov, ručnej práce a návratov k vernakulárnym formám. Ak niekedy architektúra oscilovala medzi „high-tech“ a „low-tech“, dnes tieto póly vytvárajú hybridné, symbiotické štruktúry.
V rámci expozícií sa našlo množstvo projektov, ktoré oslovili svojou čitateľnosťou a snahou o praktický dosah. Boli to najmä tie, ktoré sa nezaoberali len futuristickými víziami, ale reflektovali konkrétne problémy – napríklad francúzske prístupy k rekonštrukciám a adaptáciám existujúcich štruktúr. V prostredí, kde je objem zastavaného priestoru enormný, prestáva dávať zmysel produkcia ďalších a ďalších nových objektov. Namiesto toho sa čoraz viac ukazuje význam udržateľného prístupu, kde sa zameriavame na to, čo už máme.
Projekt Roofscapes, ktorý sme podrobne predstavili v Koncepte 09 sa zameriava na ekologickú transformáciu existujúceho mestského prostredia. Tento startup vznikol na MIT a jeho cieľom je zmeniť nevyužité mestské strechy na zelené plochy. V duchu filozofie Reusing what’s already there sa Roofscapes dištancuje od búrania či výstavby na nedotknutých pozemkoch a namiesto toho navrhuje low-tech zásahy do existujúcej zástavby. Ich návrhy zvyšujú tepelné pohodlie v mestách, zadržiavajú dažďovú vodu, podporujú biodiverzitu a otvárajú nové verejné priestory – nielen pre ľudí, ale aj pre iné živé druhy.
Projekt zároveň spochybňuje historické priestorové hierarchie, ako napríklad individualistickú uzavretosť haussmannovských bytov, a namiesto toho ponúka riešenia podporujúce komunitné využitie. Roofscapes predstavuje praktický, ekologicky uvedomelý a kolektívne smerovaný prístup k obnoveniu mesta – formou masovej personalizácie a dostupných technologických riešení. Tento návrat ku „konštruktívnemu pragmatizmu“ pôsobí v kontraste k mnohým vizionárskym, no abstraktným návrhom, ktoré na Bienále často dominujú.
Zaujímavým kontrastom voči pretechnologizovaným expozíciám boli aj prezentácie španielskych tímov, ktoré demonštrovali reálne využitie neznámych, často experimentálnych materiálov. Projekty, ktoré sa nesnažili len o efektný vizuálny dojem, ale zároveň ukazovali, ako môže architektúra zlepšovať každodennosť v marginalizovaných alebo extrémnych podmienkach.
Téma udržateľnosti však nevyhnutne naráža na trhové mechanizmy. V pozadí diskusií o materiáloch a technológiách sa ozýva frustrácia z dominancie developerského marketingu a komerčného tlaku. Architektonické časopisy sa často ohýbajú pod váhou reklám veľkých stavebných značiek – „kto nemá rozpočet na promo, neexistuje“. A tak sa vytvára začarovaný kruh, v ktorom je kvalitný obsah vytláčaný masovou produkciou „lacných a dostupných“ riešení.
Reflexia Bienále sa napokon dostáva až na osobnú rovinu – medzi vyčerpanosťou z vizuálneho šumu a túžbou po tichšom, hlbšom diskurze. Niektorí z návštevníkov priznávajú, že by potrebovali niekoľkomesačný „sabatical“, aby všetko spracovali. A predsa – v zábleskoch toho množstva sa objavujú okamihy zmysluplnosti, ktoré pripomínajú, prečo architektúra stále stojí za to – pretože dokáže reflektovať realitu a navrhovať jej lepšiu verziu.
Jedno z najzásadnejších a najemotívnejších vystúpení predviedol Americký pavilón. Témou bola veranda – „American porch“, architektonický element, ktorý v americkej kultúre nesie silné spoločenské, historické a symbolické vrstvy. Kurátorský prístup prešiel históriou porchu – od koloniálnych víl cez afroamerické predmestia až po mauzóleum Abrahama Lincolna –ako priestoru zdieľania a participácie. Tento motivický oblúk bol nesmierne silný aj vďaka tomu, že ho bolo možné porovnať s našou lokálnou tradíciou – gánkom, podsteniami, podhambálkami. Architektúra ako nositeľka pamäti, ako médium kultúrneho prekladu, tu rezonovala výnimočne silno. Navyše, ak veranda je symbolom otvorenosti, potom bolo Bienále aj metaforickou verandou samotnej architektonickej kultúry. Kurátori tematizovali verandu ako symbol otvorenej spoločnosti, demokratického dialógu a priestoru medzi verejným a súkromným. V istom zmysle bol porch reinterpretovaný ako protopriestor – zabudnutý, no zásadný element architektonickej gramotnosti.
Zarážajúco chýbala výraznejšia reflexia vojny na Ukrajine, migrácie či klimatickej krízy. Hoci sa objavovali ekologické gestá a „zelené“ riešenia, mnohé z nich balansovali na hrane greenwashingu. Zdalo sa, že skutočné politické výzvy boli vytlačené na okraj, zatiaľ čo dizajn pokračoval vo svojich (hoci esteticky podmanivých) bublinách. Bezpečnosť, ochrana, zraniteľnosť – témy, ktoré by sme očakávali v čase kríz, boli zatlačené do úzadia. Možno práve preto pôsobil Americký porch paradoxne najpolitickejšie – vďaka tichému jazyku architektúry dokázal vyjadriť otvorenosť, ktorú mnohé iné inštalácie obchádzali.
Jedným z najzásadnejších k týmto témam bol Lotyšský pavilón s názvom Landscape of Defence, ktorý priniesol naliehavú tému: ako vojenská infraštruktúra formuje každodennosť, územie aj kolektívnu imagináciu. Výstava kurátorovaná Liene Jākobsone a Ilkou Ruby ponúkla viac než len estetický zážitok – bola výzvou na zamyslenie. Vizuálne dominantná inštalácia – kruhový záves so snímkami z východných hraníc Lotyšska – znázorňuje koláž z bežného života, vojenskej techniky a prírodného prostredia. Uprostred sa nachádzajú objekty ako betónové zátarasy či lavičky, replikované z fluorescenčného materiálu, ktorý ich vytrháva z kontextu a mení ich v symboly a metafory.
Celý priestor pôsobí ako hranica samotná – prechodná, napätá, pozorovaná. Uniformovaní „sprievodcovia“ pavilónom vytvárajú atmosféru, v ktorej sa mieša pohostinnosť s kontrolou. Návštevníci sa tak ocitajú na prahu zóny, kde sa bezpečnosť prelína s neistotou a sloboda s dohľadom. Prostredníctvom autentických výpovedí ľudí z pohraničia a mapy tridsaťkilometrovej zóny sa pavilón snaží nesúdiť, ale poukazovať na komplexnosť reality života na okraji Európy. Je to výstava, ktorá neponúka jednoduché riešenia, ale kladie dôležité otázky.
Silným motívom, hoci nie dominantným, bola úvaha nad budúcnosťou práce, automatizácie a technológie v architektúre. Drony ako nová vrstva mesta, robotické nástroje ako noví stavitelia, ale aj otázka: čo zostáva človeku? Bienále kládlo otázky o úlohe architekta v ére AI, prefabrikácie a strojovej dokonalosti. Jednou z najzaujímavejších reflexií Bienále bola téma práce a dehumanizácie – nielen v zmysle industrializácie výroby, ale aj v otázke, kto je dnes autor architektúry. AI generuje pôdorysy, roboty stavajú múry, drony prinášajú novú infraštruktúru do miest. No práve v tejto chvíli sa pýtame:
– Čo je ešte architektúra a čo už len produktový dizajn?
– Čo zostáva človeku – remeslu, intuícii, detailu?
Mnohí návštevníci hovorili o nedokonalosti ako hodnote – o priestore, kde je možné viesť dialóg, kde sa pracuje s chybou, vrstvením, pamäťou. Práve tieto momenty boli najhodnotnejšie. Tam, kde architektúra ostala ľudská.
Bienále 2025 bolo zároveň kritické aj krásne, poetické aj pragmatické. Zatiaľ čo niektoré inštalácie upadli do formalizmu, iné dokázali aktivovať hlboké vrstvy pamäti, identity a spoločenskej angažovanosti. Architektúra je dnes medzi dvoma pólmi: stávať pomaly a ľudsky alebo rýchlo, genericky a bez dotyku. Bienále ukázalo, že existuje aj tretia cesta – cesta citlivej integrácie. Vernakulárnosť tu nie je opozíciou k technológii, ale jej korekčným rámcom. A v tom spočíva veľký zmysel tohto ročníka. Bienále neponúklo hotové odpovede, ale skôr mapu možných ciest. A to je možno jeho najväčšia hodnota. Ak bolo predchádzajúce bienále ako modrá hodina – čas medzi nocou a dňom, keď netušíme, čo nás čaká –, potom tohtoročné prinieslo prvé svetlo. Nie ostré, nie definitívne, ale dosť na to, aby sme videli, kadiaľ sa možno pohnúť.
Kaviarenské úvahy Martina Zaička, Martina Vargu, Zuzany Duchovej, Simony Kolimárovej a Mateja Fekiača takto úhľadne zosumarizovala umelá inteligencia.